Deň, keď som si začala vážiť samú seba

Ach tie večné bájky…

To nekonečné kamuflovanie podstaty vecí, to nekonečné čakanie a nemé prizeranie sa veciam, ktoré so mnou nikdy neladili…

Aké pohodlné to bolo! Vždy to bolo takto jednoduchšie. Mala som to odskúšané, nikdy ma to nesklamalo. Ľudia boli takto so mnou spokojní. Bola som vždy bezproblémová, tá chápavá, tá čo sa prispôsobí, v kolektíve obľúbená. Tak načo to meniť?

Raz to ale prišlo. Vytriezvenie. Uvedomenie si vlastnej jedinečnosti. Uvedomenie si, že život bez pravdy je nesmierne vyčerpávajúci. Ľútosť nad rozhodnutiami, ktoré som v minulosti neurobila, hoci som mala na to silu. Ľútosť nad časom stráveným v bezpečnej vzdialenosti od skutočného, rýdzeho a strhujúceho života plného prekvapení.
A tak som si jedného dňa konečne trúfla byť tou, ktorou naozaj som. Začala som žiť v úplnej, celistvej a nemennej pravde voči sebe samej. Prijala som svoju dušu ako svoju najlepšiu kamarátku a odvtedy ju milujem a obdivujem. Staviam na jej kladoch a viac už na ňu neútočím, pretože viem, že len vďaka jej prežitkom sa skutočne spoznávam! Až teraz cítim, že som na správnej ceste a kým po nej kráčam v láske k sebe samej, viem, že nezablúdim, nech mi život v budúcnosti chystá čokoľvek!