Tak veľmi som sa tešila na tento rok, kedy konečne aj ja vstúpim do „sveta dospelých.“ Myslela som si, že všetko bude tak jednoduché. No možno nie všetko bolo, ako som očakávala a predstavovala si. A hoci prišlo veľa skúšok, bolestí a sklamaní, rok 2018 bol jednoznačne úspešný. Až na pár bodov, ktoré by som zmenila.
Dúfala som, že sa zmenia o niečo moje postoje, že konečne budem vedieť robiť „správne“ rozhodnutia. Že už sa budem nielen označovať, ale aj cítiť ako tá zodpovedná a samostatná „dospeláčka.“ Nič také sa ale nekonalo. Zistila som, že dospelým chýba taká tá detská jednoduchosť, radosť z prítomného okamihu, a aj vďačnosť. Dospelí sa stále naháňajú. Hromadia. Myslia na budúcnosť a z minulosti sa snažia poučiť. Veľa premýšľajú. A veľa prežitkov im potom preteká pomedzi prsty. Nevedia si ich užiť. Nevedia nechať veci plynúť, majú potrebu mať nad všetkým kontrolu. Ešte som ani poriadne „nezačala“, no znovu by som chcela byť trochu tým bezstarostným dieťaťom. Alebo predkladať vnímanie dospelosti inak. Na niečo dobrodružnejšie. Viac žiť, nie len prežívať.
