Po tom všetkom, čo sme spolu prežili ti možno poviem „ďakujem“

Už prešlo dosť času odvtedy, ako sme sa naposledy rozlúčili. Vlastne, ani sa to nedá nazvať rozlúčkou. Bolo to len obyčajné ahoj, ktoré si vyslovil a ja som vzápätí vystúpila z vlaku. Možno si si svoj život predstavoval inak a s niekým úplne iným, no ja som ti to nikdy nedala za zlé. Pamätáš? Nie, nechýbaš mi. Už som pochopila, že takto je to správne. A pri spomienke na teba sa mi už nehrnú do očí slzy. Trvalo to príliš dlho, ale som rada za to všetko čo sa stalo.

Priznám si, že občas premýšľam nad slovami čo ak.. Ale už to nie je to prehnané analyzovanie správania. Už sú to len myšlienky, ktoré ešte nenašli svoj vlastný úkryt v mojej hlave. Myšlienky a zvláštne otázky, ktoré mi predtým uberali z môjho nočného spánku. Keby sme našli spoločnú reč, čo by si mi povedal? Povedal by si mi, že som ti chýbala? Povedal by si mi, že sa často prechádzaš okolo (nášho) jazera? Povedal by si mi, že ťa niektoré veci úprimne mrzia? Keby sme našli spoločnú reč, rozprávali by sme sa tak ako kedysi dávno v noci na starej drevenej lavičke?
Momentálne mám pocit, že ak by sa to náhodou stalo a stretli by sme sa na nejakom tichom mieste, nepovedal by si nič. Absolútne nič. Nadobudla som dojem, že jednoducho by si pozeral do zeme a tváril sa, že si ma ani nezahliadol. Že ti nestojím ani za to, aby si sa pozrel do mojich očí. Pochopím, ak by si to naozaj spravil. Ale potom by som ťa už v živote nechcela vidieť. Lebo by si to bol práve ty, čo si len tak zbabelo odišiel. A možno si stále doteraz nie som ani istá, či si bol ku mne vždy úprimný. Po tom všetkom, čím sme si prešli, ti možno raz za to aj poďakujem. Ak budem mať slabšiu chvíľu a v sebe trochu vína. Možno. Kto vie. Aj keď to možno nebolo medzi nami nebolo vždy príjemné, bola som rada, keď sme sa spolu stretávali. No už sa asi nedozviem pravdu na otázku, prečo si odišiel..

Navždy. A bez úprimnej rozlúčky…..