Depresia je ako kameň, ktorý si nosíte každý deň v rukách. Bolí to. Musíte však ísť nejak životom ďalej. Bolo by naivné myslieť si, že jedného dňa sa zobudíte, bolesť prejde a vy sa budete cítiť šťastní. Niektoré rána sa vám ani nedá vstať, máte pocit, že kameň je priťažký na to, aby ste sa dokázali pohnúť z postele. Tlačí vás k zemi. Snažíte sa načiahnuť ruku k telefónu, aby ste zavolali do práce, že neprídete, ale kameň je tak ťažký, že zostávate pripútaní k posteli. Nedokážete odpovedať na prichádzajúce hovory, len ležíte na mieste až do večera.
Keď sa vám kameň, ktorý držíte v rukách zdá večer o niečo ľahší a vy sa konečne môžte pohnúť, snažíte sa urobiť niečo zmysluplné. Napríklad navariť si. Zo začiatku je to v poriadku, cítite síce určitú váhu v ruke, ale variť predsa zvládnete aj druhou rukou. Po čase však ruka viac a viac bolí, až nedokážete ani stáť a musíte si opäť ľahnúť do postele. Zrazu niekto zvoní. Vravíte si, že vládzete prejsť ku dverám, ale pod váhou kameňa je to naozaj namáhavé. Kým prejdete ku dverám, už tam nik nestojí. Zazvoní telefón. V dni, keď je kameň celkom ľahký ho zodvihnete a nejak sa vyhovoríte, prečo ste neprišli do práce, prečo ste nešli na kávu a prečo inokedy nezdvíhate telefón. Nemôžete ostatným povedať, že nosíte ťažký kameň v rukách. Nepochopili by to, oni totiž žiadne kamene v rukách nemajú.
