Celá trieda ma šikanovala: Keď som požiadala o pomoc, učiteľka ma odmietla

Na základnej škole som nepatrila medzi najobľúbenejšie dievčatá. Bola som tichšia, nosila som okuliare a radšej som sedela s knihou, než sa tlačila do stredu pozornosti. Potom sa však niečo zmenilo a z ignorovania sa postupne stala šikana.

Ak máš príbeh, skúsenosť alebo názor, o ktorom by podľa teba mali vedieť aj ďalšie ženy, pošli nám svoj text do rubriky Z-Blog. Článok by mal mať minimálne 500 slov a poslať ho môžeš na e-mail [email protected].

Najskôr to boli iba „vtipy“

Začalo sa to poznámkami na moje oblečenie a vlasy. Keď som odpovedala, smiali sa ešte viac. Keď som mlčala, tvrdili, že som divná. Začali mi schovávať peračník, presúvať tašku a fotografovať ma bez dovolenia.

Najhoršia bola triedna skupina. Jedna spolužiačka urobila moju fotografiu počas prestávky, pridala k nej urážlivý text a ostatní sa pridali. Do rána mala desiatky reakcií. Sedela som doma s telefónom v ruke a prvýkrát som rozmýšľala, ako presvedčím mamu, že mi je ráno zle.

Každý deň bol podobný. Pred školou ma bolelo brucho, večer som plakala a ráno som dúfala, že dostanem horúčku. Nikomu som však nepovedala pravdu. Hanbila som sa, akoby problém nebol v tom, čo robili oni, ale vo mne.

zdroj: Pexels/Pixabay

Nakoniec som išla za triednou učiteľkou

Raz mi spolužiaci schovali bundu a pustili sa do mňa pred celou triedou. Už som to nezvládla. Po vyučovaní som zostala pri katedre a povedala učiteľke všetko. Čakala som, že konečne niekto dospelý povie, že toto musí skončiť.

Namiesto toho si povzdychla a povedala: „Nemôžeš byť na všetko taká precitlivená. Oni si z teba iba robia srandu. Skús sa na tom zasmiať s nimi.“

Dodnes si pamätám, ako som vyšla z triedy. Mala som pocit, že sa mi práve zavreli posledné dvere, na ktoré som mohla zaklopať. Ak ani učiteľka nevidela problém, možno som si ho naozaj vytvárala sama.

Podobnú skúsenosť opisuje aj Z-Blog Na základnej škole ju šikanovali každý deň: Dnes priznáva, čo jej to vzalo. Pri jeho čítaní som si uvedomila, koľko detí si podobné vety nesie v hlave ešte roky.

zdroj: Unsplash/M.

Potom sa pridala aj moja kamarátka

Najviac ma však zlomilo, keď sa k ostatným pridala dievčina, ktorú som považovala za najlepšiu kamarátku. Sedávali sme spolu, poznala moje tajomstvá a presne vedela, čo ma zraňuje.

Jedného dňa som zistila, že práve ona poslala do skupiny starú fotografiu, ktorú som jej kedysi poslala iba zo srandy. Keď som sa jej spýtala prečo, povedala, že nechcela byť ďalšia na rade.

Práve vtedy som pochopila, že šikana dokáže zmeniť aj ľudí, od ktorých čakáš bezpečie. Zrada blízkeho človeka bolí inak. Pripomenul mi to aj Z-Blog Najlepšia kamarátka mi pomáhala zachrániť manželstvo: Mala aféru s mojím mužom, hoci ide o inú situáciu.

zdroj: Pexels/Marcelo Chagas

Trvalo mi roky prestať veriť ich slovám

Na strednej škole som začala odznova. Nikto ma tam nepoznal a postupne som si našla kamarátky, pri ktorých som nemusela kontrolovať každé slovo. Napriek tomu som dlho čakala, kedy sa niekto začne smiať aj tam.

Dnes už viem, že som nebola precitlivená. Bola som dieťa, ktoré žiadalo dospelého o pomoc a nedostalo ju. Najťažšie nebolo počúvať posmešky spolužiakov. Najťažšie bolo uveriť, že si ich možno zaslúžim.

Ak by som mohla povedať niečo svojmu mladšiemu ja, bolo by to jednoduché: problém nikdy nebol v tebe. A ak ti niekto ubližuje, nie je to „sranda“ iba preto, že sa pri tom smeje celá trieda.