Na základnej škole ju šikanovali každý deň: Dnes priznáva, čo jej to vzalo

Na základnej škole som patrila medzi deti, ktoré si spolužiaci vybrali ako ľahký terč. Najskôr to boli poznámky na oblečenie, potom na výzor a nakoniec už stačilo, že som vošla do triedy. Dnes som dospelá, no niektoré vety z detstva stále počujem v hlave častejšie, než by som chcela.

Nikdy som nebola najhlasnejšia v triede. Skôr som sedela vzadu, mala pár kamarátok a snažila sa nevytŕčať. Práve to však akoby niektorých spolužiakov provokovalo ešte viac.

Začalo sa to nevinnými poznámkami. Smiali sa mi za účes, za oblečenie, za to, že som bola tichá. Neskôr prišli prezývky, schovávanie vecí a poznámky, ktoré ostatní považovali za vtipné.

Ja som sa však nesmiala.

Každé ráno som hľadala dôvod, prečo zostať doma

Najhoršie boli rána. Pamätám si ten pocit, keď som sa zobudila a prvá myšlienka bola, že zase musím ísť do školy. Bolelo ma brucho, často som tvrdila, že mi je zle, a dúfala som, že mi mama dovolí zostať doma.

zdroj: Magnific/gpointstudio

Nikdy som poriadne nepovedala, čo sa deje. Hanbila som sa. Mala som pocit, že ak priznám, že sa mi smejú, len tým potvrdím, že je so mnou niečo zle.

Učitelia si občas niečo všimli, no väčšinou zaznelo iba, že sa máme prestať doťahovať. Pre nich to bola drobnosť. Pre mňa to bola každodenná realita.

Myslela som si, že po škole to skončí

Keď som odchádzala zo základnej školy, bola som presvedčená, že všetko nechám za sebou. Nová škola, noví ľudia, nový začiatok.

Lenže šikana síce skončila, no spôsob, akým som o sebe premýšľala, zostal.

Dodnes mám problém vojsť sama do miestnosti plnej ľudí. Keď sa niekto v mojej blízkosti zasmeje, prvá iracionálna myšlienka je, že sa smeje na mne. Ak mi niekto neodpíše, okamžite premýšľam, čo som urobila zle.

Najhoršie je prijímať komplimenty. Keď mi niekto povie, že vyzerám dobre, automaticky hľadám skrytý výsmech. Rozumom viem, že je to nezmysel. Lenže niektoré reakcie sú vo mne zakorenené hlbšie.

zdroj: Magnific/magnific

Až teraz chápem, čo mi to vzalo

Dlho som si nahovárala, že to predsa nebolo také vážne. Veď ma nikto nezbil a na základnú školu chodil asi každý s nejakými nepríjemnými spolužiakmi.

Až v dospelosti som pochopila, koľko sebavedomia som tam nechala.

Učím sa neospravedlňovať za to, že niekde som. Učím sa veriť ľuďom, ktorí mi povedia niečo pekné, a nevidieť za každým smiechom útok.

Ide to pomaly. Niekedy sa cítim silná a inokedy sa vo mne na pár sekúnd ozve to malé dievča, ktoré iba dúfalo, že si ho dnes nikto nevšimne.

Škola sa pre mňa skončila dávno. Niektoré veci, ktoré mi tam povedali, však odchádzali oveľa pomalšie než spolužiaci z triedy.