Čaro prítomnosti

V jeden krásny letný deň,  ktorý by bola škoda presedieť doma, som sa rozhodla, že si s mojou dcérkou užijeme a pôjdeme si sadnúť k jazeru. Tak som zbalila cakypaky, posadila ju do kočiara a hor sa za dobrodružstvom. Bolo to neskutočné! Loretka sedela vo svojom tátoši, rozdávala úsmev na všetky strany. Letný vánok jej rozvieval golierik na modrých námorníckych šatočkách a ona si od samej spokojnosti brblala svojou „bábätkovčinou“. Slnko úžasne hrialo kožu aj dušu, oblaky mali každého v paži a išli si svojím smerom, listy na stromoch sa krútili ako vánok hral, no jedna báseň.

foto: thoughtcatalog.com

Zrazu ma z mojej nadnesenosti vyruší menší náraz. „Nikol! Och, prepáč, nevidel som ťa“. Áno, usmiala som sa, to je Benjamín, večne uponáhľaný Benjamín, vždy pozerajúci do mobilu, utekajúci na poslednú chvíľu na robotnícky autobus, aby ťahal ďalšiu 16ku, pretože si chce kúpiť novú hraciu zostavu, ktorá mu bude stáť o mesiac zapadnutá prachom v rohu obývačky. „Máš sa? Prepáč, ponáhľam sa, musím ísť do práce, ešte stále nemám zarobené  na tú zostavu, tak čau!“ Nestíham ani odpovedať a už ho niet. Vôbec ma to nezaskočilo, to je celý on!

Večne sa niekam ponáhľa. A väčšinou preto, lebo si zarába ma niečo, čo ho rýchlo omrzí, no potom nájde zas niečo nové a stále dokola hrá tá istá pesnička. A to ma donútilo zamyslieť sa.

Väčšina ľudí v súčasnom modernom svete funguje strašne rýchlo. Rýchlo sa chystá do práce, lebo zaspala. Rýchlo sa ponáhľa z práce, aby vyzdvihla deti z družiny. Rýchlo beží domov, aby navarila, spravila s deťmi úlohy. Zrazu je tu večer a vrchol blaženosti pri pozeraní televíznych novín ukazujúce okradnutých dôchodcov a žabomyšie vojny v parlamente. Potom ide spať, no vankúš je posypaný myšlienkami na to, že dcéra chce nový iphone a musí kvôli tomu ísť cez víkend do práce.

foto: thoughtcatalog.com

Ľudia zabudli žiť. Zabudli na čaro prítomnosti. Stali sa otrokmi modernej doby, ktorá ľuďom tlačí kaleráby do hláv, že potrebujú veci, ktoré budú aj tak onedlho out a čo je out, to sa nenosí.

Hovorím, nie! Keď budem umierať, nechcem myslieť na to, čo som mala, pretože aj keď ma pochovajú so super-hyper drahým mobilom vo vačku, na druhom svete si ho aj tak neužijem. Nechcem raz zastaviť a uvedomiť si, že život som premrhala honbou za prezlečeným šťastím.

Pri pohľade na Benjamína som si uvedomila, že život ponúka aj lepšie veci ako sú tie materiálne. Zem a život nám nadelili oveľa lepšie veci! Proste zastav a uvedom si. To čaro… Nádherné čaro prítomnej chvíle. Že dýchaš, každý nádych ti dodá nádhernú energiu plávajúcu v tvojich pľúcach. Že kráčas na dvoch zdravých nohách nesúcich ťa kam si len zmyslíš. Že máš oči, ktorými vidíš všetky krásy sveta. Len ich otvor a poobzeraj sa! Že si sa dostala k tomuto článku, ktorý si môžeš čítať v kľude z tvojho domova.

Milujem silu prítomného okamihu. Aj ja som žila rýchlo, ale keď som si položila otázku, či chcem tak žiť, povedala som si veľké NIE! Odvtedy, keď idem spať, poďakujem sa za prežitý deň. Že som vôbec vstala, že môžem v pokoji vedľa dcéry zaspávať. Že si líham najedená, osprchovaná a vo svojom úžasnom útočisku, domove. Mám toto, pre niekoho je to nič, ale myslím si, že práve to je všetko čo človek potrebuje. Keď má pozitívnu myšlienku na radosť zo súčasného okamihu, väčšieho daru niet 🙂

foto: pexels.com