Každý z nás má vraj dve stránky. Ako keby nám na jednom pleci sedel diabol a na druhom pleci anjel. Keď sa nad tým tak zamýšľam, asi to má niečo do seba. Všetky tie rozprávky, povery a slovné hračky v sebe skrývajú zrnko pravdy. Zaujímalo by ma však, na základe čoho si vyberáme, čím sa budú riadiť naše kroky? Všetci poznáme tie klasické klišé: „Riaď sa srdcom!“, „Použi svoj rozum!“, „Daj na svoju intuíciu!“. Ja sa pýtam či sú všetky tieto príkazy otázkou vôle. Dokáže niekto z nás prikázať rozumu, aby predal srdcu kormidlo lode nášho života? Môžem sa jednoducho rozhodnúť, že všetkým ukážeme svoje lepšie ja?
Kto je moje lepšie ja?
Ja samu seba určite nevnímam objektívne. Avšak myslím si, že sa zvyčajne vedome snažím byť dobrým človekom. Pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. Snažím sa vypočuť a poradiť svojim priateľom. Chcem, aby na mňa boli rodičia pyšní a žiť svoj život naplno. Nechcem sa v jedno ráno zobudiť a ľutovať, čo všetko som mohla zažiť. Určite to nie je dokonalé, ale tú svoju „snažiacu sa verziu“ vnímam ako svoje lepšie ja. Som si však vedomá, že dokážem byť aj poriadna mrcha. Nehovorím tu o dvoch rozličných osobách. Skôr to, ako vnímam svoju vlastnú rezignáciu. Každý z nás má chvíle, kedy prosto nevládze. Má plné zuby toho, že sa snaží a nič mu nevychádza. Pokladám sa za osobu, ktorá sa nechá ľahko vyprovokovať a potom už niet návratu. Dokážem byť zlá, krutá i pomstychtivá. Darmo, že mi je potom ľúto, ako som sa zachovala, už to nevezmem späť.
