To bolo jediné, čo mi nikto zobrať nemohol

Občas som mala pocit, že to stráca iskru, naše vedomie že sa máme radi bolo tak vnútorne prepojené že to bol ozaj zvyk myslieť si , že je to životná láska. A existuje vôbec životná láska? Taká, ktorá je naozaj skutočná? Tak sme sa zaľúbili do predstavy o láske a tak sme po nej úpenlivo túžili, že sme to skĺbili do jedného.

A z jednodňového poznania sme vhupli do vzťahu. Bez šance poznať sa, bez šance prebehnutia iskry a bez šance budovať si schodíky lásky. To znamená každým dňom ľúbiť sa viac.

Zobraziť celú galériu (1)

zdroj: unsplash.com

U nás sa to na jednom bode zastavilo. Niekde medzi zemou a nebom. Nebo nevie čo je na zemi a naopak ani zem nevie čo je hore. Možno iba jedna strana, aspoň malým náznakom vedela,  čo sa tam deje. Ale z tej mojej to rozhodne nešlo. Potom prišli dni, keď sme sa úpenlivo milovali a po milovaní som chcela pokoj. Samú seba a svoju hlavu.

A svoju šancu na svoj rutinný život. Šancu možno ho zmeniť,  šancu pozrieť sa naňho a v kútiku duše chabo sľubovať vernosť. Uvidíme, ktoré z toho raz splníme. Odmyslieť si vernosť, pretože verná som mu bola až do špiku kosti. Do špiku všetkého, čo si v živote predstaviť môžeš. No, slepotu som nikomu sľúbiť nemohla. To bolo jediné , čo mi nikto zobrať nemohol.