Bojím sa plynutia času. Veličina času mi naháňa hrôzu a pocit bezmocnosti. Prenasleduje ma na každom kroku, pričom veľmi dobre viem, že sa jej nemôžem vyhnúť, pretože sčasti definuje môj život. Vnáša do môjho osobného chaosu určitý poriadok a harmóniu. Pokúša sa mi do duše zasiať ilúziu pokoja, nepriamo mi do uší šeptá, že je všetko v poriadku, pretože ma celý svet pod palcom.
No ja mu nechcem veriť.
Ani nemôžem. Pretože viem, že prostredníctvom neho sa väčšina vecí zmení k horšiemu alebo zanikne navždy. Prostredníctvom neho strácam všetko pekné a čisté, čo mi kedy vstúpilo do života a robí ma kvôli tomu smutnou a osamelou. Čas spôsobuje, že dobrí priatelia odchádzajú a už sa nikdy nevynoria späť. Časom vädnú všetky kvety, ktoré ma obklopovali a umierajú všetky zvieratká, o ktoré som sa každý deň starala. Čas mi vnáša do života viac hrdze než harmónie. A preto mu mnohokrát nedokážem čeliť s čistým štítom.
Mnohí si bez hodiniek nedokážu predstaviť svoj život.
Predstava, že by niekam meškali im spôsobuje úzkosť a stres. Je v poriadku chodiť všade na čas a byť dôsledným, mať svoj život iluzórne pod kontrolou. Avšak jediný, kto má človeka absolútne pod kontrolou je čas samotný.
