Alternatívny život

Bola obyčajným dievčaťom. Takým, ako každá iná. Verila však, že jedného dňa zmení svet a ak sa jej to nepodarí, aspoň z neho spraví lepšie miesto. Ľudia jej hovorili, že je zvláštna, niektorí, že je „divná“. No pre ňu to bol kompliment, ktorému rozumela len jej boľavá duša. Nikdy netúžila zapadnúť. Od života čakala viac. Prahla po vedomostiach, verila v pravú lásku a nekončiace priateľstvá.

Už ako malá bola zvláštna. Kým iné dievčatá v jej veku kočíkovali bábiky, ona do toho svojho položila všetky rozprávkové knihy, ktoré mala a preháňala sa s nimi hore a dole ulicou. S tým prestala až v deň, kedy sa kočík pod náporom troch alebo štyroch desiatok kníh zlomil. No ani táto negatívna udalosť v tak mladom veku neubránila jej ambíciám, chtíču a prahnutiu po vedomostiach.

Čítať sa naučila, keď mala šesť rokov. Knihy pre ňu boli akýmsi útočiskom. Svetom, v ktorom bola len ona a zažltnuté strany s množstvami a množstvami slov. Utiahla sa k nim vždy, keď sa pre ňu realita stávala nezvládnuteľnou.

Často som ju pozorovala. Z okna bytovky, cez priezor vo dverách, ako tichý pozorovateľ v kaviarni zo stola od vedľa. Niekedy bola sama, inokedy s jedným z jej nekončiaceho radu nápadníkov alebo s jednou so svojich kamarátiek.foto: pinterest.com

Pozorovala som ju dosť dlho na to, aby som videla, že je iná. Niečo sa zmenilo a s tým sa zmenila aj ona. Vytratila sa jej povestná iskra, ktorou vedela ľudom učarovať, stratil sa ligot v jej očiach, zmizol úsmev z pier a ulicu už ďalej nenapĺňal jej zvonivý smiech. Už nebola „kočka od vedľa“ s bandou kamarátiek. Dnes by som márne hľadala jednu z jej vtedajších vlastností. Dnes bola šedou myškou, ktorá vyhľadávala samotu a dobré knihy. Uzavrela sa pred svetom a čo bolo horšie, uzavrela sa pred sebou. Z jej pier zmizol úsmev a nahradili ho prísne zovreté pery. Z jej očí sa odrážala ničota a v kútikoch bolo badať stopy slaných sĺz. Jej oči boli opuchnuté z plaču, ktorý ukrývala pred ľuďmi. Bola zmätená z prázdna, ktoré sa vplížilo do jej života. Zmenila sa. A zmenila sa tak veľmi, že sa sama nespoznávala.

Nevidela ma, ani nemohla. Vždy som pre ňu bola nikto, len ďalší človek, ktorý obdivuje jej iskru, jej krásu, zmyselnosť a vkus pre módu. Bola si sebou tak zdravo vedomá. Vedela kto je, prijala sa a svojím vystupovaním to vyžadovala od ostatných. Bola iná, bola svoja. A to som na nej obdivovala. Kedysi.

Neviem, či tušila o mojej existencii. Vždy sa na mňa usmiala tým jej bezstarostným úsmevom a pozdravila. Ja som bežala za dvere, aby som jej pôvab mohla ešte chvíľu pozorovať. Kedysi.

Už sa viac neusmievala, v jej tvári sa odrážal smútok a chôdza viac nepripomínala let anjela. Stala sa jednou z davu.foto: pinterest.com

Dnes na ňu bol žalostný pohľad. Ako sa stráca pod kusmi bavlny, ktoré na sebe nosí. Najžalostnejším na tom bolo, že jej nepomohli. Tí, ktorí mohli a mali. Pre nich bola len utrápenou kamarátkou. Pre mňa, dobrovoľný kandidát na útek pred svetom.

No aj v temnote, ktorá naplnila jej dušu našla liek. Jej dávna a večná láska ku knihám ju priviedla k pocitu spokojnosti, ktorý cítila, keď písala ….

K písaniu sa schyľujem vždy, keď život prestáva dávať zmysel. No a v poslednej dobe som už pár strán napísala, pretože tak nejako prestal dávať význam. Už odmala sa stretávam s rôznymi myšlienkami a názormi, ktoré v konečnom dôsledku vedú k myšlienke, že človek sa mení. Nikdy som tomu tak celkom neverila, veď ako by človek mohol byť o pár rokov neskôr úplne iným človekom? Pochopila som to až teraz. Až teraz, keď bežím za dvere a spomínam na to, ako som tými istými dverami vchádzala s pocitom šťastia, až teraz, keď sedím sama v kaviarni a myslím na to, že ani jeden z nich nikdy nenahradí teba, až teraz, keď sa pozerám von z okna a v mysli vidím, koľko spomienok sme tam vytvorili.foto: pinterest.com

A teraz, keď sa pozriem do zrkadla, nespoznávam nič zo svojho starého ja. Nejde len o odraz, ktorý vidím vo svojich očiach, ale aj pocity v srdci, ktoré cítim, keď sa vraciam k veciam, ktoré som milovala.

cover foto: pinterest.com