Ako sa dá veriť ľuďom, ak si vyrastala v klamstvách?

Celé detstvo sme klamaní zo strany rodičov, súrodencov, učiteliek, a i keď len dobrými klamstvami, ktoré majú uchrániť našu detskosť, ako napríklad drobné klamstvá o bocianoch, Ježiškovi, zúbkovej víle a zlých škriatkoch, ktorí nás ukradnú, keď nebudeme poslúchať.

Ale to je normálne, bežné, priam tradícia. Je to jednoducho v poriadku. Žiaľ klamú nás často. Klamú nás o zdravotnom stave. Nikdy nechcú s ničím strašiť, ale my, ako deti sme aj tak cítili, že nehovoria pravdu, keď tvrdili, že ona má len veľa práce a pritom v práci zostala aj týždeň. A potom sa vráti domov zničená a iná.

Museli sme dávať pozor, aby sa jej čokoľvek nestalo. Stále musela iba sedieť a vy ste si aj tak mysleli, že na to dieťa nepríde. Je to jeho matka, vie, že s ňou niečo je.

View this post on Instagram

🇯🇵

A post shared by Author: @burimova (@burimovanextdoor) on Apr 16, 2018 at 4:30am PDT

A keď ste nás klamali o vás? Boli ste spolu len kvôli nám, deťom, aby sme mohli mať kompletnú rodinu. Ale nemuseli ste. Zvládli sme to nakoniec aj tak bez oboch rodičov pod jednou strechou. A dokonca to bolo oveľa lepšie.

Vy ste si mysleli, že tie hádky nepočujeme? Že tie opilecké scény nechápeme?

Áno, nechápali sme, ako to môže zapríčiniť alkohol, ale už vtedy sme vedeli, že pitie a alkoholici nám budú veľmi vzdialení až do smrti. To, že ste spávali, ba dokonca bývali každý v inej miestnosti bytu sme si taktiež všimli.

Ale vy ste stále tvrdili, že je všetko v poriadku, pritom už vtedy sme si všetci uvedomovali, že máme každého rodiča zvlášť.

Žiadne spoločné rozhodovanie, spoločné aktivity, rozhovory, či riešenie problémov. Je pravda, že ste tu stále boli pre nás, ale boli ste dvaja rozdielni, taký otec a taká mama. Neboli ste spoloční rodiča a aj napriek tomu, že sme to vnímali, nič sme vám nezazlievali.

View this post on Instagram

💔

A post shared by Author: @burimova (@burimovanextdoor) on Oct 15, 2017 at 6:58am PDT

Klamali ste nám o sebe. Vy ste v poriadku, ale my sme boli deti a my sme veľmi dobre vedeli, ako vyzerajú uplakané oči, pretože sami sme každú chvíľu plakali aj pre udretý prst. Videli sme, že ste mysľou inde, nevnímate nás a máte utrápený výraz.

Tak sme spravili jediné, čo bolo v našich silách. Pevne vás objali s výhovorku, že to potrebujeme my, aj keď to bolo pre vás, aby ste sa necítili sami a slabí.

A dnes, aj keď sme už dospelí, občas sa zamýšľame či môžeme vlastne veriť iným ľuďom, či už cudzím, či priateľom, alebo našim milovaným. Obávame sa, či nás neklamú tak, ako kedysi rodiča, ktorí to ale robili pre naše dobro, a i keď sme vedeli pravdu, nezazlievali sme im to. Ale vám? Už nie sme malé deti a už nás nemáte prečo ochraňovať pred bolestivou pravdou ešte bolestivejšími klamstvami.