Nikdy si nemyslela, že by ho niekedy potrebovala. Nikdy jej nechýbal. Bola šťastná, pretože mala okolo seba toľko ľudí, ktorí ju mali radi… a predsa. Po toľkých rokoch, čo žila bez otca, začínala niekedy pociťovať prázdnotu. Pociťovala, že práve on je tá posledná skladačka v jej živote, ktorá nikdy nezapadne na správne miesto.
Prvé roky života prežila ako každá rodina, až na pár hádok, ktoré ako dieťa započula vychádzajúce spoza dverí rodičovskej spálne. Na nič viac si nepamätala. A potom už nič, len čiernota, ktorá jej zahalila spomienky na otca.
Nebola jeho obľúbená dcéra, no predsa, za tých pár rokov si ju ani nemal ako obľúbiť. Nemal šancu spoznať svoje dievčatko tak, ako ona nemala šancu spoznať jeho. Ani si vlastne neuvedomila, kedy tak naozaj odišiel. Z občasného pýtania sa na to, kde má otca, prišla do stavu zabudnutia. Ako hovorí, obklopovali ju ľudia, ktorým na nej záležalo, a tak nemala dôvod pýtať sa na niekoho, kto ju nepoznal.
Prečo ho nenávidela
Keď občas započula niečo na jeho adresu, vždy to bolo niečo zlé. Najhoršie na tom ale bolo to, že tie veci boli pravdivé. Preto si spravila vlastný názor. Nenávidela ho. Nenávidela každú pohľadnicu, ktorú jej občas na narodeniny zaslal (prvých pár rokov). Nenávidela, že napriek tomu, čo všetko spôsobil, napriek tomu, chcel ničiť ešte viac! Chcel ničiť rodinu, ktorá dokázala prežiť aj bez neho, a to si on nechcel priznať. Nechcel si priznať to, že je pre nich už nič.
