Viem, že by som nemala. Mala by som ťa ignorovať. Prestať na teba myslieť a rozmýšľať nad spoločnými vecami.
Raz sa to muselo stať. Raz tu už nebudeš a ja sa prebudím s tým, že mi nebudeš chýbať. Ale teraz tomu tak nie je. Chýbaš mi. Celým svojím JA, akým si bol. Raz to príde a ty odídeš. Neviem, či ten deň bude najlepší alebo najhorší v mojom živote. No jedno viem, nechcem byť pritom, keď sa to stane.
Nechcela som od teba veľa. Chcela som len zážitky, spomienky a neskutočné dobrodružstvá. Mať najlepšieho priateľa a mať s kým zdieľať krásy tohto sveta. Nechcela som od teba vzťah, ani bozky ani to, aby si so mnou spával. Chcela som len priateľa do dažďa … a možno aj do slnka 🙂
Aj tebe aj mne sa nepáči tento rýchly svet. Nadávali sme na dnešné deti a na to, ako sa niektorí správajú. Riešili sme dlho do noci filozofické otázky, na ktoré sme nikdy nenašli odpoveď. A najväčší paradox tohto všetkého? Že my dvaja sme to urýchlili … A teraz sa mi rýchlosťou blesku vzďaľuješ. Každým dňom si držíš čoraz väčší odstup a snažíš sa kontakt obmedziť na minimum.
Viem, že by som nemala, ale …. budem tu vždy, keď ma budeš potrebovať.
Budem tu vždy, keď sa ti niečo podarí. Budem sa s tebou smiať.
