Moja drahá..
Akurát je 03:11 a vo mne je toľko nevypovedaných slov, ktoré som jednoducho nestihla povedať. Možno to je tým vínom. Sladkým. Ružovým. Presne takým ako bol môj život. Život s ním. Nechcela som znova písať o ňom. Chcela som, aby už bol uzavretá kapitola. Robím naozaj všetko preto, aby tou uzavretou kapitolou bol. No prišla som na to, že kým zo seba nedostanem tú zlosť, ktorá sa vo mne kopí odo dňa nášho rozchodu, nebudem šťastná.
Porozprávam Ti príbeh od toho dňa, kedy som behom chvíle prišla o to najdôležitejšie v mojom živote..
Zničilo ma to. Potopilo na dno a pošliapalo moju osobnosť. Tvárila som sa statočne, hoci vnútri umrelo dievča, ktoré sa videlo do konca života v jeho náručí. Nemala som ani trocha odvahy povedať mu to. Jediné, čo som spravila bolo, že zvyšnú seba hrdosť som pozbierala a odišla. Preplakala som celú noc. Nasledujúce dni boli pre mňa hotové peklo. Nikto nevedel, čo sa stalo, hoci moje večne lesklé oči veľa prezrádzali.
foto: thoughtcatalog.com
Cítila som sa ponížená. Opustená. Zničená. Pane Bože, ďakujem za tie osoby, ktoré pri mne stáli. Možno sa Ti to bude zdať klišé, no poviem Ti, bez nich by som tu nebola. Zachránili ma. Mala som sto chutí ukončiť tú bolesť. Že čo som tým chcela dosiahnuť? Neviem.. Možno som mu chcela dať príručku, že bezo mňa nebude šťastný. Možno som chcela aby mal pocit výčitiek, alebo mu len vrátiť všetku tú bolesť, ktorá ma zaživa zabíjala. Niečo viem ale presne. Chcela som to vzdať len kvôli nemu. Dnes už viem, že bola slabosť tak premýšľať.
