Uff.. Dobre, nádych – výdych. Je to ťažké povedať ti to. Mám totiž problém povedať ti to do očí. Preto to píšem. Dúfam, že si to prečítaš.
Spoznali sme sa v čase, kedy som bola najšťastnejší človek. Mala som všetko. Priateľa, ktorého som milovala. Milujúcu rodinu. Úžasných priateľov. Mala som jednoducho všetko. Teda, aspoň som si to myslela.
unsplash.com
Bol si človek, ktorý okamžite upútal moju pozornosť. Vyčaril mi úsmev na tvári. Nechápala som, prečo dokážem byť k niekomu úplne cudziemu taká úprimná. Niečo mi hovorilo, že teba v mojom živote potrebujem. Ani nevieš, ako ma to vystrašilo. Prečo sa to deje? Zrazu som mala potrebu povedať všetko čo sa stalo práve tebe. Počúval si moje zážitky a nijako si sa nepohoršoval nad nimi. Za čo ťa obdivujem, vieš o tom? Obdivujem, ako to so mnou zvládaš. Byť tebou, hneď zutekám. Už si zistil, aká som komplikovaná. Ako sa dokážem vytočiť behom sekundy. Ako ma tvoj úsmev dokáže rozveseliť. A tie oči? Oh.
Pamätám si na ten deň, kedy si spoznal aj moju citlivú stránku. Donútil si ma usmiať sa v tých najhorších chvíľach. Bol si jediný komu sa to podarilo. Nútil si ma žiť. Naučiť sa žiť s bolesťou a mať po svojom boku skutočných priateľov. Presne takých, ako si ty. Dlhú dobu som rozmýšľala nad tým, či to takto malo byť. Ako keby niekto chcel, aby si sa práve ty stal súčasťou môjho života. Osud? Neviem. Na tú odpoveď prídeme neskôr.
