Ahoj kráska! Vitaj pri ďalšom článku. Dnes by som sa chcela venovať téme, ktorú rozoberá takmer každá žena na svete. Pred pár dňami, konkrétne cez hodinu nemčiny, sme tvorili vety na určité slovesá (byť sklamaný z, tešiť sa z…). Na tom by nebolo nič zlé, ani divné, ak by spolužiačka, ktorá je mimochodom ozaj veľmi pekná, nevyhlásila, že je sklamaná z toho, ako vyzerá. Pravdepodobne to nikto nezaregistroval, ale mnou to trochu pohlo. Síce možno nikto ani nepočul odpoveď mojej spolužiačky, lenže ja som to nedokázala prepočuť.
Ja sama som človiečik, žienka, ktorá sa dlhé roky učila, ako sa má na seba pozerať. Prešla som hroznými rokmi sebanenávisti, plačom nad tým, že si o sebe myslím, že som priam otrasná a nekonečnými bezsennými nocami.
Ako som sa však naučila pozrieť sa na seba do zrkadla a usmiať sa? Bol to veľmi ťažký a náročný “tréning”, ale dostalo ma to do istého okamihu v živote, kedy som sa naučila ľúbiť samú seba. Takú, aká som. Nemysli si o mne, že som nejaká ukážková bábika z Instagramu.
Mám príliš guľatý nos. Mám príliš zničenú pleť. Mám príliš úzke pery. Príliš riedke vlasy. Príliš oblú postavu. Príliš krátke nechty. Príliš nevýrazný tvar tváre… Donekonečna by som mohla vypisovať, ako príliš mám svoje časti tela odklonené od čohosi, čo by iné nazvali ideál.
