Poznáš ten pocit, keď ti niekto chýba?

Nemyslím tým rozchod, hádku ani odchod do inej krajiny. Mám na mysli odchod milovaného človeka navždy, keď sa už nikdy nevráti a ty mu už nikdy nebudeš môcť povedať ako veľmi ho ľúbiš.

Sú to slzy, ktoré prídu prvé. Plačeš tak dlho, že sa ti to zdá ako celá večnosť, no pozrieš sa na hodinky a čas sa zastavil. Plač ťa uspáva, no pokojný spánok nepríde. A keď už nemáš silu viac roniť slzy, zostaneš nemá, ako bez duše. Tu už nemá zmysel kričať. Aj by si možno kričala, ale nemáš silu. Cítiš vnútri prázdnotu. Zdá sa to ako prirovnanie z filmu, ale to prázdno naozaj existuje. Vtedy cítiš, že niečo vnútri teba chýba. Akoby si mala v tele len veľkú tmu, ktorá ťa pohlcuje. Bolí to, chceš kričať, ale nemôžeš. Kričala by si z celej sily, no nemôžeš vydať ani hlásku. Cítiš, že ti niečo stláča hrdlo.

Tento pocit prázdnoty po čase možno zoslabne, no v niekde v pozadí zostane. Objaví sa v momente, keď si na tú milovanú osobu znova spomenieš. Človek by si myslel, že čas zahojí všetky rany. No tie najhlbšie ostanú a pri každej spomienke sa vryjú ešte hlbšie. Svet ich už nevidí, pretože si si zvykla a už neplačeš. No vnútri stále cítiš to prázdno.

Naše srdce za život pukne tak tisíckrát, no rozletí sa na maličké kúsky len párkrát. Tieto okamihy sú pre človeka najťažšie. No vždy sa na svete nájde niekto, kto má moc ti toto rozbité srdce znova zlepiť, len mu to musíš dovoliť.

Jazvy ostanú aj na polepenom srdci, no krvácať začnú len občas, aby ti pripomenuli človeka, pre ktorého sa oplatí trpieť.