Dennodenne sa rozhodujeme o množstve vecí. O tom, čo si ráno oblečieme. O tom, čo si dáme na obed či na večeru. Rozhodujeme sa k akému názoru sa viac prikláňame. Rozhodujeme sa, či sa nám chce niekam ísť alebo nie. Niektoré rozhodnutia sú veľmi jednoduché. Iné nám nedajú v noci spávať…
Pravda je taká, že nie je ťažké odísť, keď nás niekto pošle preč. Ťažšie je odísť, keď vieme, že chceme ostať. Kedy by sme sa najradšej nepohli z miesta, ale cítime, že niečo nie je v poriadku. Ťažko je nám odísť, keď vidíme, že ten druhý nerobí nič preto aby sme ostali. Paradox nie?
Nevieme, či máme zostať alebo ísť. No niekde v podvedomí to tušíme. Práve vtedy, keď existuje milión dôvodov na to, aby sme zobrali nohy na plecia a boli preč. No stačí nám jeden jediný a sme späť.
Hádam, že je to celé o tom ako k sebe pristupuješ. Ako sa dokážeš rešpektovať. O tom, čo dovolíš druhému s tebou robiť. V resp. Nerobiť.
