Zdravím ťa kamarátka,
Vždy som si myslela, že čo sa má stať sa stane, tak ako nemáme tlačiť rieku, lebo tečie sama.
Tí čo sa majú stretnúť sa stretnú, aj keby ich okolnosti mali byť zvrátené.
Možno nie dnes ani zajtra, ale určite raz, tam niekde v diaľke.
Niekedy nám osud praje. Kráčame s ním ruka v ruke a ani si to neuvedomujeme.
No niekedy nám vraví, že je čas sa rozdeliť.
Občas si želáme vedieť odpovede, ale len my sami si môžeme odpovedať.
Nikdy nič nie je stratené, pretože pokiaľ to žije v tvojom srdci, stále to existuje.
Vždy som si myslela, ak má niekto voči niekomu silné pocity, tak len tak neodídu.
Ako to mohlo byť skutočné, ak to odišlo len tak?
Veď predsa človek zo dňa na deň neprestane ľúbiť/milovať alebo áno?
Vtedy, keď sa tvoja cesta rozišla s ním si si myslela, že na teba zabudol úplne. Všetkým povedal, že knihu s tvojím menom už uzavrel. Myslela si si, že na teba zabudol v tom najkrehšom slova zmysle. Zabudol akej farby si mala oči, akú hudbu zbožňuješ a ako rada tancuješ. Ako veľmi obdivuješ oblohu a hviezdy. Myslela si si, že zabudol na tie maličkosti, ktoré si o tebe vedel.
Ale mýlila si sa. On na teba a na všetko okolo teba nikdy nezabudol…a myslím, že ani nezabudne.
Ako by mohol zabudnúť na niekoho, s kým jediné čo robil, bolo, že sa smial?
