Ďakujem. Ďakujem za všetko
Lifestyle
Ja .. ani neviem, kde začať. Nebude to obyčajný článok. Bude to ďakovný článok. Chcela by som sa poďakovať všetkým ľudom, blízkym priateľom a rodine, že stoja pri mne.
Každý má nejaké problémy, viem. A každému sa zdajú tie jeho najhoršie a najväčšie. Tak je to aj pri mne.
Pri otázke: „Si už v poriadku? Máš sa fajn?“ Moja odpoveď je: „Áno.“ Ale v skutočnosti by to malo byť jedno nekonečné a veľké NIE.
Nie, nie som v poriadku a bojím sa, že už ani nebudem. Je to ešte horšie ako predtým. Bojujem s tým tri roky a ťahá ma to čoraz viac dole a dole.

Bude to dlhý článok. Nezvyčajný.
Tento článok nebude o tom, ako veľmi mi chýba môj otec, alebo o tom, ako trpím anorexiou. Nebude to o tom, ako vždy doma čakám, že v dverách zaštrngajú kľúče a príde otec. Že ho uvidím ako leží na gauči pri televízore s fľašou piva v ruke. Nebude o tom, ako moc by som ho chcela objať. A dokonca nebude ani o tom, ako mám depresie. Ako trpím tým, že sa ešte stále bojím jedla. Alebo že mám záchvaty a som schopná zjesť 5000 kalórii behom dvoch hodín.
Tento článok nebude negatívny, bude pozitívy. Optimistický.
Je o mne známe, že neviem svoje pocity opísať. Neviem ich povedať. Jednoducho to neviem. Nepoviem mame „ľúbim ťa“ „mám ťa rada“. Ja to neviem. Radšej jej to napíšem, ako by som to mala povedať.












