Dnes tu znova sedím za klávesnicou a v hlave mi blúdia myšlienky od výmyslu sveta. Nedokážem však zaprieť, že nezáleží na tom, kde som alebo čo robím, teba mám stále v hlave. Nedá sa vytvoriť chémia tam, kde nie je, tak isto, ako ju nemôžme zaprieť tam, kde je. V popredí mojich myšlienok síce môže účinkovať čokoľvek, ale stále sa mi v hlave nájde kúsok miesta, ktorý bude zameraný len na teba. A keby len v hlave…
Zlatko, tento list je venovaný TEBE.
Ľudia si počas svojej cesty životom prechádzajú všeličím, stretávajú rôznych ľudí, riešia mnohé problémy. Veľakrát ich však trpezlivosť prejde a prestávajú byť šťastnými, pretože všetko okolo nich sa rozpadá. A presne v takejto chvíli si mi prišiel do života. Úprimne poviem, že nie je žiaden lepší pocit, ako ten, že vieš, že na tomto svete už viac nie si sám. Priznám sa, nebola som jedna z tých žien, ktoré depkárčia preto, lebo nikoho nemajú. Tešila som sa na to, že raz spoznám človeka, ktorý mi ukáže veci, o ktorých som ani nevedela, že existujú, a dá mi niečo, čo som nikdy necítila.
Prišiel si do môjho života v tú najneočakávanejšiu chvíľu. Vtedy, keď som si myslela, že je už všetko stratené, po čase plnom utrpenia si prišiel do môjho života. Bolo to rýchle a spontánne. Niečo, ako prievan, ktorý vojde a rýchlo za sebou zabuchne dvere. Prišiel si s veľkým treskotom a dokázal si upozorniť všetky orgány vo mne, že sa deje niečo veľké. Nezaútočil si len na moju hlavu, ale aj na telo a srdce.
Začiatky sú ťažké
Od úplne prvého slova som sa cítila tak, ako ešte nikdy pred tým. Nedokázala som pochopiť, ako som si s niekým vedela tak nádherne porozumieť. Stále však vo mne rezonoval pocit, ktorý mi nedal pokoja. Myslíš to naozaj vážne? Čo keď, je to len ďalšia hra? Bála som sa. Snažila som sa byť opatrná, ale čo človek zmôže s rozumom, keď je zamilovaný? Ostávalo mi už len dúfať, že nie si, ako ostatní a nezneužiješ to, že som ti začala tak rýchlo dôverovať.
Očakávania a realita
Úprimne? Stále som mala v hlave, že nemám nič očakávať. Vždy je predsa lepšie byť milo prekvapený, než sklamaný. Ako však čas plynul, nedokázala som uveriť tomu, že je to všetko realita. Zdalo sa mi to, ako slepá zamilovanosť, ktorá nevidí žiadne chyby, ale zistila som, že nesnívam. Je to skutočné. Každým dňom sme sa viac a viac spoznávali a túžili po sebe. Čím ďalej, tým viac som sa snažila na tebe hľadať nejaké zlé vlastnosti, pretože som sa začala obávať toho, že si dokonalý a dokonalosť predsa neexistuje. Plánujem sa vyhnúť v tomto liste všetkým zamilovaným, sladkým frázam a vyjsť jednoducho s čistou pravdou von. Očividne je však tentokrát pravda taká sladká, ako slová, ktoré píšem.
Hádky a spory
Musím povedať, že po tých dňoch obklopovania sa krásnymi slovami mi prišlo uľavujúce zažívať našu prvú hádku. Stále som ti hovorievala, že na svete musí byť rovnováha medzi dobrom a zlom, a tak isto aj v láske. Podľa mňa to bez hádok prosto nejde. Hádky sú dôkazom toho, že sa snažíme, že je stále o čo bojovať, že nám na tom druhom veľmi záleží. Nikdy to nebude ideálne, pretože keby to bolo ľahké, pravdepodobne by to za to nestálo. Ja som, ale vďačná za každú jednu hádku medzi nami, pretože nech to bol spor akýkoľvek, vždy som cítila, že je to spor z lásky. Aj keď som tvrdohlavá a občas zúfalá, niekedy radšej stratím argument, než by som mala stratiť teba. Ale samozrejme, že vždy si budem hovoriť svoje, haha… A po čase ťa aj tak presvedčím o tom, že som mala pravdu. (No, čo už? Ženy.)
