Kto druhému jamu kope, sám si za to môže… Za všetko si môžeme sami. Spôsobom akým myslíme a konáme. Ako berieme samých seba, to všetko tvorí našu súčasť, tým všetkým sme my. Je veľa koní na poli a mnohí by chceli dobyť… Tak znie aj známa pesnička. A je na tom veľký kus pravdy.
Máme veľké ambície, sme cieľavedomí, máme sny, za ktorými si niekedy ideme, aj cez mŕtvoly. Kopu krát sme v tom sami. Musíme sa pretĺkať cez rôzne nástrahy a prekážky, ktoré nám život podhodí pod kolená a na ktorých sa potkneme aj stokrát za sebou, až dovtedy, do kedy nepochopíme, že treba nájsť aj iný spôsob, ako ten zaužívaný. Treba sa vedieť, brániť, vedieť sa obracať a byť rázny.
Veľakrát sa snažíme niekomu dožičiť, pomôcť aj na úkor samých seba, ale nakoniec sa to obráti proti nám. Kedy nám ostanú len oči pre plač, nad ďalšou premárnenou stratou a premárneným časom, ktorý nám odbíja na poplach, kúsok po kúsku. Každý jeden deň prichádzame o možnosti, o priateľstvá, ilúzie, o kus samých seba, ktoré potom nezlepí nikto. Ani my sami. A tak samých seba strácame.V nepochopení, nielen nás samých, ale aj ostatnými. Tápame v tme, odkiaľ nevidno na koniec. Pred sebou, ani za sebou žiadne svetlo. Ostávame na mŕtvom bode. Kde pohnúť sa dozadu by znamenalo upriamovať sa na minulosť a pohnúť sa dopredu na neistú a nevidomú budúcnosť. Prítomnosť je v tej chvíli mimo nás…
Snažíme sa nevzdávať. Nie je to ľahké. Čo aj je? V živote veru nič. Každý máme naložené toľko, koľko unesieme, vraví sa. Niekedy je to však až príliš a máme toho všetkého tak akurát dosť.
A pýtame sa, prečo? Čo som komu spravil, aby sa všetky tie zlé veci, ktoré by som neprial ani tomu najväčšiemu nepriateľovi, dejú práve mne?
No odpoveď nedostávame…
Predsa kto druhému jamu kope, sám do nej spadne.
