Cestou autobusom som si všimla, že začína mierne mrholiť. V duchu som sa potešila, začala som si baliť veci a na najbližšej zastávke MHD som hneď vystúpila. Takmer okamžite som na svojich lícach pocítila osviežujúce kvapky dažďa. Dala som si dole okuliare, ktoré mi v tej chvíli boli zbytočné, veď aj tak som cez ne nevidela. Napriek tomu, že som predchádzajúci mesiac strávila celý v posteli, bola čerstvo po chorobe a stále nebola úplne vyliečená som si stiahla kapucňu a vybrala sa cez celé mesto na pešo.
Užívala som si harmóniu vo svojom vnútri, zaplavovali ma neskutočne príjemné pocity. Óóh ánóó…Takto by to malo byť. Cestou som si zároveň všímala okolie a typicky pondelkové ráno v meste. Ľudia sa ponáhľali, sťažovali, nadávali na mestskú dopravu, na dážď, na prácu, takmer na všetko. A ja, s karamelovou kávou v ruke, mokrými kučerami a zablátenými topánkami a kabátom ošpliechaným až po golier som sa prechádzala po meste a postupne som prestala premýšľať nad tým, aký náročný deň ma zase čaká. Niekto sa na mňa veľmi povzbudzujúco usmial a ja som sa musela usmiať tiež.
Bolo to veľmi milé a rozhodla som sa, že sa na ľudí budem jemne usmievať tak, ako sa na mňa usmial dotyčný človek. Zrazu som sa cítila ešte viac príjemne a ukázalo sa, že aj napriek ponáhľaniu sa na mňa pár ľudí usmialo spätne. Pomyslela som si, že takto by to malo byť každé ráno. Toto bolo to najkrajšie pondelkové ráno aké som mohla zažiť.
Blížiac sa ku škole, kde študujem, som už počula krik a zvonenie upozorňujúce na začiatok hodín. Ihneď po vstupe do vestibulu školy začala okolo mňa doslova plávať negatívna, znudená energia či mierne nervózne pocity a tlmený krik. Usmiala som sa však a rozhodla sa si svoju dobre naladenú myseľ zachovať po zvyšok dňa.
