
Keď som bola malá a dospievala som, mala som určité zásady, proti ktorým by som v živote nešla.
Mala som prvé lásky a ich konce som vnímala ako začiatok niečoho nového. Bolo to smutné, no nikdy to nebola tragédia. Pretože som vedela, že za každými zatvorenými dverami sa otvoria tie ďalšie. A ak má byť ešte niekedy ten dotyčný v mojom živote, tak bude mať záujem bojovať a vráti sa, iba ak mu to ja dovolím a za cenu, akú si ja poviem.
Vždy som verila v dobro ľudí. Že každý, kto príde do môjho života doň vstúpi s tým najlepším úmyslom. A rovnako tak som verila, že to tak bude aj s mužmi. Že nebude taký, ktorý bude len brať, ale vždy bude aj dávať a misky váh bude denno-denne vyrovnávať svojím snažením a budovaním svojej spoločnej budúcnosti.
No zistila som, že opak je pravdou.

Svet nie je plných tých, ktorí sú tu pre Vás. Ale plný tých, ktorí tu pre Vás nie sú a nikdy nebudú.
Po skúsenosti, ktorá sa dá nazývať trpkou som pochopila, že ani o deň dlhšie by som viac nemeškala so svojim rozhodnutím vystúpiť zo vzťahu s človekom, pri ktorom som sa ja sama necítila dobre.












