
Myslím, že čím ďalej, tým viac stretávam dva typy ľudí, ktorí sa stavajú do istej pozície vo vzťahu. Prví sú tí, ktorí nečinne zostávajú vo vzťahu, ktorý absolútne nefunguje, nerobí ich šťastným a vlastne ich v ňom len drží sila zvyku. Druhí sú odhodlaní a pripravení. Ak vedia, že ich vzťah je nefunkčný a nič dobré im nemôže priniesť, odchádzajú, zachovajú sa správne a zdvorilo. Smutné však je, že väčšiu skupinu ľudí tvoria práve tí prví.
Tí, ktorí sú nešťastní, ale vlastne im vyhovuje istý stereotyp. Nevedia si predstaviť, že by mali viac času na seba samých. Všetko, všetkých a celý svoj život dali do tohto vzťahu a keby sa náhodou s niekým rozišli, rozišli by sa vlastne aj sami so sebou. Veľa ľudí automaticky stráca svoju identitu a osobnosť, akonáhle vstúpia do vzťahu. Po rozchode sú len blúdiace bábky, ktoré nevedia, čo ďalej.

Áno, vzťahy vedia raniť, vedia byť kruté, no za všetkým hľadaj človeka. Áno, toho, s kým si. S kým si bol. Veď vieš, ako si sa cítila. Veď vieš sama ohodnotiť, či tvoj vzťah bol funkčný. Ak nie, niekde je skutočne problém.












