Všetko je na mne: Manžel príde domov, sadne si na gauč a ja už nevládzem

Niekedy mám pocit, že nežijem ako manželka, ale ako človek, ktorý drží celú domácnosť pokope úplne sám. Máme dve deti, školu, krúžky, nákupy, varenie, upratovanie, pranie a nekonečný zoznam vecí, na ktoré nesmiem zabudnúť. Môj muž príde z práce, sadne si na gauč a jeho deň sa skončil. Ten môj pokračuje až do noci.

Ráno vstávam prvá. Chystám desiate, kontrolujem úlohy, hľadám stratené ponožky, podpisujem papiere zo školy a rozmýšľam, kto má dnes aký krúžok. Potom idem do práce a už cestou domov riešim, čo nakúpiť a čo uvariť.

Keď otvorím dvere, nezačína oddych. Začína druhá zmena.

On má po práci, ja nikdy

Môj manžel príde domov, prezlečie sa a sadne si na gauč. Niekedy si otvorí pivo, pustí televízor a povie, že je unavený. Inokedy napíšu kamaráti a pokojne ide večer von.

Ja zatiaľ varím, vykladám umývačku, riešim deti a chystám veci na ďalší deň. Keď ho poprosím, aby niečo urobil, často počujem: „Veď si mala povedať.“

Lenže ja už nechcem stále hovoriť.

Nechcem mu prideľovať úlohy ako ďalšiemu dieťaťu. Chcem, aby sám videl plný kôš, špinavý riad alebo to, že jedno dieťa potrebuje pomôcť s úlohou a druhé odviezť na tréning.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by ODZADU SK (@odzadu.sk)

Hádame sa stále o tom istom

Rozprávali sme sa o tom veľakrát. Vždy mi povie, že mi predsa pomôže, keď ho o to požiadam. Lenže práve to ma ničí. Domácnosť nie je moja práca, pri ktorej mi on občas láskavo „pomôže“.

Je to náš život.

Najhoršie je, že už nemám energiu ani na hádky. Niekedy večer sedím sama v kuchyni, všetci spia a ja mám chuť jednoducho zbaliť veci a odísť.

Premýšľam, či by mi samej nebolo ľahšie

Tá myšlienka sa mi vracia čoraz častejšie. Hovorím si, že keby som bola sama, aspoň by som vedela, prečo robím všetko sama. Nemusela by som sa pritom pozerať na človeka, ktorý leží na gauči pár metrov odo mňa.

Potom sa však pozriem na naše deti a príde strach.

zdroj: Pexels/mohsen AMERI

Sama ich finančne neutiahnem. Nájom, jedlo, škola, krúžky a všetky ostatné výdavky by boli nad moje možnosti. Nemám kam jednoducho odísť a začať odznova.

A tak zostávam.

Nie preto, že by som bola spokojná. Nie preto, že by som si myslela, že takto má manželstvo vyzerať. Zostávam preto, že momentálne nevidím inú cestu.

Najviac ma desí, že už ani neviem, čo od neho vlastne čakám. Ospravedlnenie? Zmenu? Alebo iba jeden večer, keď príde domov, pozrie sa okolo seba a povie: „Dnes to nechaj na mňa.“

Pre niekoho maličkosť. Pre mňa by to dnes znamenalo všetko.

Pochybnosti o vzťahu pritom nemusia vždy znamenať, že človek svojho partnera prestal milovať. Niekedy sa jednoducho začne pýtať, ako by jeho život vyzeral, keby sa kedysi rozhodol inak. Podobnú dilemu opísala aj naša čitateľka, ktorá sa na vysokej škole zaľúbila do dvoch mužov naraz, jedného si neskôr vzala, no na druhého myslí dodnes.