Strata domáceho zvieraťa môže bolieť ako strata človeka: Výskum vysvetľuje, prečo

Keď odíde pes, mačka či iné zviera, okolie niekedy očakáva, že sa človek po pár dňoch „pozbiera“. Lenže puto so zvieraťom môže byť rovnako hlboké ako vzťah s blízkym človekom.

Systematický prehľad publikovaný v roku 2021, ktorý spracoval 19 odborných prác zo 17 štúdií, ukazuje, že smútok po strate domáceho zvieraťa môže mať veľmi podobné prejavy ako smútok po úmrtí človeka.

Pre niekoho bol pes súčasťou detstva, pre iného prvým „členom domácnosti“, o ktorého sa staral úplne sám. Zvieratá nás pritom sprevádzajú v momentoch, ktoré si často neuvedomujeme, kým o ne neprídeme. Ráno nás vítajú, večer čakajú pri dverách a vytvárajú rutinu, ktorá sa po ich smrti zo dňa na deň stratí.

Nie je to „iba pes“

Aj v našej ankete sa opakovala jedna veľmi jednoduchá veta: „Bol to člen rodiny.“ Mnohé ženy priznali, že na svojho prvého psa myslia dodnes, hoci od jeho smrti uplynuli roky. Niektoré už majú ďalšie zvieratá, vlastné rodiny či úplne iný život, no spomienka na prvého štvornohého parťáka zostala.

„Stále mi chýba,“ bol ďalší pocit, ktorý sa v odpovediach objavoval opakovane. Nie preto, že by človek nedokázal pokračovať ďalej, ale preto, že nové zviera nenahrádza to predchádzajúce. Každý vzťah je iný a s ním sú spojené konkrétne roky, zážitky aj životná etapa.

zdroj: Pexels/Matheus Bertelli

Odborný prehľad o smútku po strate zvieraťa opisuje päť hlavných tém, ktoré sa v skúmaných výpovediach opakovali: samotný vzťah so zvieraťom, smútok, pocit viny, podpora okolia a život po strate. Autori zároveň upozorňujú, že ľudia po úmrtí milovaného zvieraťa môžu prežívať pocity porovnateľné so stratou človeka.

Najťažšie býva, keď okolie smútok zľahčuje

Pri smrti človeka je prirodzené, že dostaneme priestor smútiť. Rodina a priatelia sa ozvú, ľudia vyjadria sústrasť a nikto nečaká, že o dva dni budeme fungovať, akoby sa nič nestalo. Pri zvieratách sa však stále objavujú vety typu: „Veď si zaobstaráš ďalšieho.“

Lenže práve takéto reakcie môžu bolesť ešte zhoršiť. Človek totiž nestráca iba zviera. Stráca každodenný kontakt, rutinu, pocit spoločnosti a niekedy aj jedinú bytosť, ktorá ho bez podmienok sprevádzala počas náročného obdobia.

Niektorí majitelia navyše zápasia s pocitom viny. Premýšľajú, či si mohli všimnúť ochorenie skôr, či urobili správne rozhodnutie pri liečbe alebo či pri eutanázii nezvolili nesprávny moment. Aj vina bola jednou z tém, ktoré odborný prehľad zachytil.

zdroj: Pexels/Vitaly Gariev

Smútok potrebuje priestor

Aj autori prehľadu upozorňujú, že pozostalí po zvierati potrebujú pochopenie a podporu podobne ako ľudia pri iných formách smútenia. Pomôcť môže hovoriť o zvierati, uchovať si fotografie, rozlúčiť sa vlastným rituálom alebo jednoducho dovoliť si byť smutná bez pocitu, že svoju reakciu preháňaš. Neexistuje presný termín, dokedy má bolesť „zmiznúť“.

Každý vzťah má vlastný rytmus.

Roky neznamenajú, že sme „uviazli“

To, že si po rokoch pri fotografii svojho psa poplačeš, neznamená, že si sa so stratou nikdy nevyrovnala. Spomienka môže zostať citlivá jednoducho preto, že zviera bolo súčasťou obdobia, ktoré sa už nikdy nevráti.

Pre jednu ženu môže prvý pes znamenať detstvo. Pre inú obdobie po rozchode, samostatné bývanie alebo chvíle, keď sa cítila osamelo. Smútok preto často nie je iba za zvieraťom, ale aj za spoločným životom, ktorý s ním odišiel.

Ak ti teda niekto povie „veď to bol len pes“, nemusíš svoju bolesť obhajovať. Pre teba to mohol byť každodenný spoločník, bezpečie aj rodina. A presne preto môže jeho strata bolieť ešte dlho.

Zdroj: PubMed – Grieving the loss of a pet: A qualitative systematic review