Stále hľadám zmysel v tom, čo robím

Je naozaj ľahké nechať sa strhnúť spoločnosťou a všetkou skazenosťou, ktorá na mňa číha každý deň. Pýtam sa samej seba. Prečo nie? Život je len jeden a je treba si ho užiť, nie? Treba ho prepiť, pretancovať, preplakať, prežiť… Čo na tom že urobíme niečo zlé? Rovnako ako to dobré,  raz si na to aj tak nikto nespomenie. Na svete sme len  chvíľu, tak rob to čo v danej chvíli chceme a neľutuj toho.

Čo ak máme viac uhlov pohľadov na to, ako prežiť svoj život?  Občas by sa zišlo ho aspoň na chvíľu spomaliť. Vychutnať si tú chvíľu, proste len tak zavrieť oči a byť. Nechať na svoju pokožku dopadať slnečný svit a len si užívať jeho horúčosť… byť jednoducho šťastná. Nedbať aspoň chvíľu na a to, čo sa od nás očakáva.
Užiť si jeden druhého. Nejde len o to či sa ti daná osoba páči alebo či ťa fyzicky priťahuje. Je to o tom vedieť cítiť toho druhého so zavretými očami. Cítiť tú spolupatričnosť. Netvrdím, že človek, s ktorým toto pocítiš musí byť nutne „ten pravý“, ale je to človek, ktorý do tvojho života patrí a nejakým spôsobom ho obohacuje. Jednoducho povedané patrí tam.

Ide o to robiť to, čo si vždy chcela. Bez ohľadu na to čo ti ostatní ľudia hovoria. Ak to dáva zmysel tvojmu životu a robí ťa to šťastnou, vykašli sa na svoje okolie, ktoré ti hovorí opak.

Keď človek povie, že chce viac ľudia si z toho vyvodzujú vážny vzťah alebo viac peňazí, ja ale naozaj nemyslím vzťah. Mám namysli zmysel. Ja hľadám zmysel. Hľadám zmysel v tom čo robím. A je mi úplne jedno ako sa na mňa každý pozerá, pretože ja som šťastná, keď robím niečo, čo dáva zmysel mne a nie druhým.