Spisovateľka Valentína Sedileková: „Anorexia nie je len chorobou tínedžeriek, týka sa ľudí rôzneho veku.“

Tí­ne­džerka, ktorá si ide za svo­jím snom a ne­bojí sa ísť cez aké­koľ­vek pre­kážky. Tak by som opí­sala in­špi­ra­tívnu spi­so­va­teľku Va­len­tínu Se­di­le­kovú.

Mladé, 18-ročné dievča mi­luje pí­sa­nie. Prí­behy tvo­rila už ako malá. V roku 2015 vydala ako pät­násť­ročná svoju prvú knihu s náz­vom Po­krvní. Tento de­but je sú­čas­ťou ro­má­no­vej fan­tasy tri­ló­gie a mi­nulý rok sme sa doč­kali aj re­e­dí­cie s náz­vom Ve­nile.

zdroj: Caroline Caerulus Photography

Ahoj Va­len­tína, ako by si sa pred­sta­vila na­šim či­ta­teľ­kám?

Ahoj! Som obyčajné dievča s hlavou plnou snov. Milujem písanie, zaujímam sa o politiku a svetové dianie, pracujem na projekte Chuť žiť a mám utopistickú túžbu zmeniť svet k lepšiemu.

Je ne­uve­ri­teľné, že v osem­nás­tich máš na konte nie­koľko kníh. Ako si sa k pí­sa­niu do­stala?

Za vy­da­nie knihy Po­krvní vďa­čím mo­jej zná­mej, ktorá ke­dysi učila slo­ven­činu. Keď sme sa prvýkrát stretli, náhodou ma viezla z atletického preteku domov. Na konci cesty som sa jej zmie­nila, že pí­šem prí­beh. Chcela, aby som jej ho po­slala. Do jed­ného dňa mi od­pí­sala, že sa jej kniha veľmi páči a spraví všetko pre to, aby sa vydala. Keby ne­bolo jej ob­rov­skej snahy, en­tu­ziazmu a elánu, ne­zoh­nali by sme spon­zo­rov a ani vy­da­va­teľ­stvo. Zo­zná­mila ma so sku­pi­nou bys­tric­kých bás­ni­kov, Ge­ne­rá­ciou Nula, kto­rým sa kniha za­pá­čila a roz­hodli sa, že sa za ňu po­sta­via.

Ako dlho ti trvalo písanie jed­nej knihy?

Prvý diel tri­ló­gie s náz­vom Po­krvní som pí­sala dva a pol roka, re­e­dí­ciu tejto knihy o čosi me­nej – pri­bližne 5 me­sia­cov. Mo­men­tálne pí­šem druhý diel a ve­rím, že sa čo­skoro doč­káme aj ďal­šej knihy.

zdroj: Valentína Sedileková

Ne­ta­jíš sa tým, že si mala prob­lémy s ano­re­xiou. Kedy sa u teba za­čala pre­ja­vo­vať táto cho­roba?

Z anorexie sa stále liečim. Začalo sa to, keď som mala osem. Pri­pa­dala som si tučná a za­mýš­ľala som sa nad tým, čo jem. Mys­lela som si, že mám veľké bruško, a preto som si silno sťa­ho­vala opa­sok na no­ha­vi­ciach, až som mala mod­riny a od­re­niny na bru­chu.

Ako na to re­a­go­vali tvoji ro­di­čia? Všimli si, že si úplne zme­nila svoje sprá­va­nie?

Mamka bola vystrašená, vravievala mi: „Vavi, ne­rob to, mô­žeš si po­ško­diť vnú­tor­nosti…“ No ako prechádzali roky, svoj problém som skrývala a zatajovala. Rodičia nevedeli o všetkom, čo sa deje. Anorexiu nechytíte ako chrípku. Je to dl­ho­dobý pro­ces, po­čas kto­rého na vás vplýva genetika, výchova a oko­lie. Napriek tomu, že mám mi­lu­júcu ro­dinu, že som ni­kdy ne­mala prob­lém za­pad­núť do ko­lek­tívu a bola som považovaná za pria­teľ­ské sl­niečko, čo má rado dru­hých, mám veľmi nízke se­ba­ve­do­mie a sebahodnotenie.

zdroj: Caroline Caerulus Photography

Akým spô­so­bom u teba cho­roba pre­pukla?

V tom čase som sa ve­no­vala at­le­tike a na jedných ha­lo­vých Maj­strov­stvách Slo­ven­ska som bola naj­väč­šou fa­vo­rit­kou na zisk ti­tulu Maj­sterky. Šport pre mňa zna­me­nal veľmi veľa. Bohužiaľ som o titul bojovať nemohla, lebo som opätovne ochorela. Problémy vyvrcholili, keď som prišla na sústredenie pre širší výber na Maj­strov­stvá Európy v krose v Ša­mo­ríne, kde nás me­rali a vá­žili. Ako je­diná som z toho mala ob­rov­ský strach, pre­tože vý­sledky ho­vo­rili na­hlas pred všet­kými. Keď som sa od­vá­žila, merajúci mi povedali osudnú vetičku, ktorá by na zdravé dievča nezafungovala, no pre mňa, čo som mala všetky predpoklady, to stačilo. Povedali: „Viete, je to fajn, ale mohlo by to byť aj lepšie. Výsledky odovzdáme vašim trénerom a pôjdeme za športovým doktorom poradiť sa, čo sa s tým dá robiť, aby ste to zlepšili.“ A to mi stačilo. Ponorená v chorobe som si povedala, že riešením je zmeniť stravu a fyzické parametre. Začala som si kontrolovať jedálniček a po­kra­čo­vala v in­ten­zív­nych tré­nin­goch.

Ešte stále sa v pod­state lie­čiš. Kedy na­stal taký zlom, kedy si si po­ve­dala, že chceš ano­re­xiu po­ra­ziť?

Lie­čiť som sa za­čala vďaka mojim rodičom, ktorí mi našli psychiatričku, a mojej tete, ktorá si kedysi prešla bulímiou a rodičov priamo upozornila, aby sme to začali riešiť, vraj je to vážne. Roky predtým už prvé náznaky spozorovala staršia sestra, no neriešilo sa to; boli to začiatky a nik si to nechcel priznať. Skon­čila som teda na psy­chiat­rii, kde som sa am­bu­lan­tne liečila. Tr­pela som veľ­kými dep­re­siami a stavmi úz­kosti. Pre­stala som sní­vať, pre­stala som pí­sať, stra­tila som kon­takt s pria­teľmi a mala som v pod­state len dve mož­nosti – buď za­bo­ju­jem alebo to trá­pe­nie ukon­čím.

Ako táto liečba pre­bie­hala?

Brala som tab­letky proti úz­kosti a an­ti­dep­re­síva, ktoré mi veľmi po­mohli. Trvalo však približne mesiac, kým za­fun­go­vali. Prob­lé­mom bolo, že som napriek tomu stále chudla. Na ano­re­xii je naj­zá­ker­nej­šie to, že ty sama sa mu­síš roz­hod­núť, že sa chceš vy­lie­čiť. Pro­ces liečby je veľmi dlhý a ako na hojdačke – priberieš kilo, schudneš dve. Je ťažké premôcť chorobu v sebe, no verím, že sa posúvam dopredu.

zdroj: Valentína Sedileková

Ty sa sna­žíš po­má­hať ľu­ďom s po­dob­ným osu­dom pro­stred­níc­tvom pro­jektu Chuť žiť. Mohla by si nám po­ve­dať, o čo presne ide?

Jedná sa o ce­lo­slo­ven­ský pro­jekt, ktorý rieši tému po­rúch príjmu po­travy. Chcela by som po­môcť ľu­ďom, ktorí sa ocitli v po­dob­nej si­tu­ácii ako ja, aby si tým všet­kým ne­mu­seli pre­chá­dzať. Týmto pro­jek­tom sa sna­žíme po­ve­dať, že ano­re­xia nie je len cho­ro­bou tí­ne­dže­riek, ale týka sa ľudí rôz­neho veku. Ce­lo­slo­ven­skou me­diál­nou kam­pa­ňou chceme zvý­šiť po­ve­do­mie, aby sa o po­ru­chách príjmu po­travy viac dis­ku­to­valo a sa­moz­rejme chceme po­môcť ľu­ďom, ktorí nimi tr­pia.

Akým spô­so­bom sa sna­žíte ľu­ďom s po­ru­chami príjmu po­travy po­má­hať?

Vy­tvá­rame sieť od­bor­ní­kov, ktorí by im do­ká­zali po­skyt­núť od­bornú po­moc. Pri­pra­vu­jeme aj rôz­no­rodé edu­kačné ak­ti­vity – or­ga­ni­zu­jeme works­hopy v ško­lách, be­ne­fičné kon­certy, dis­ku­sie a po­du­ja­tia. Takto chceme za­plá­tať dieru v otázke liečenia porúch príjmu potravy. Radi by sme pomohli ľuďom nielen s anorexiou, ale aj bulímiou, ortorexiou, záchvatovým prejedaním a inými nešpecifickými poruchami príjmu potravy. Ďa­lej by sme chceli za­pla­tiť ško­le­nia pre psy­cho­ló­gov z ob­lasti tejto témy, pre­tože nie všetci po­ru­chám príjmu po­travy roz­umejú, nie všetci majú do­sta­tok in­for­má­cií o tejto téme. Máme veľké plány.

Čo by si od­po­ru­čila tým, ktorí si pre­chá­dzajú po­dob­ným prob­lé­mom ako ty?

Viem, že si­tu­ácia, v kto­rej ste, je veľmi ná­ročná. Dô­le­žité je, aby ste sa ne­vzdá­vali, a uve­do­mili si, čo je vo va­šom ži­vote dô­le­žité. Ak sa chcete lie­čiť, urobte to najmä pre seba, nie pre os­tat­ných. Keď to ne­vyjde, ne­vzdá­vajte sa a po­kra­čujte ďa­lej. Verte, že v tom nie ste sami, máte moju pod­poru, pod­poru ce­lého pro­jektu a mys­lím, že aj ľudí okolo vás.

Máš ne­jaké po­sols­tvo pre či­ta­teľky Od­Zadu?

V pr­vom rade by som sa chcela po­ďa­ko­vať za tento roz­ho­vor. Či­ta­te­ľom pra­jem veľa in­špi­rá­cie, aby si vší­mali ľudí vô­kol seba, pre­tože ni­kdy ne­viete, komu môžete pomôcť. Navyše, mnohí sú ne­smierne in­špi­ra­tívni a úžasní, čo by bolo treba ná­le­žite oce­niť.