Prestaňme súdiť, prosím!

Asi najčastejšou formou súdenia, s ktorou sa stretávame je tá, kedy človeka okamžite odsúdime. Len ho stretneme na ulici, či ho niekto s našich priateľov privedie v sobotu večer do klubu a už len pri pohľade na neho sme ho odsúdili. Je to neznámy človek. Ľudská bytosť, tak ako my. Osoba, o ktorej nevieme nič, no predsa sme sa rozhodli nespriateliť sa s ňou. Nevieme čo prežíva, čo sa práve odohráva v jej živote, či práve neprežíva nejaký ťažký boj, v ktorom potrebuje práve pomoc od niekoho blízkeho, možno sa tvári šťastne, sebavedomo, ale nie vždy tomu tak aj je.

Neublížila nám, nepohrdla nami, neurobila nič zlé, predsa sme ju odsúdili. Prečo to stále robíme? Naozaj neviem. Prečo automatický začneme súdiť dievča, ktoré nám „prebralo“ priateľa? Začneme ho urážať, nenávidieť, ponižovať, ale ani na chvíľu nás nenapadne, že je v celej tejto situácií nevinne. V prvom rade je chyba v tom mužovi. Stále si stojím za názorom “ pravý chlap sa ukradnúť nedá“, lenže čo ak to je tak, že proste obaja prišli časom na to, že to bez seba nezvládajú, že sa ľúbia, že chcú byť spolu. Nikto z nich nechcel ublížiť svojim blízkym, nikto nechcel nikoho podviesť, sklamať, či niekomu ublížiť, ale proste nechcel ísť ani iným smerom, proti svojmu srdcu. Naozaj sa môže stať že práve títo dvaja si budú súdení a vydrží im to na celý život. No prvé čo automaticky urobíme je, že začneme súdiť. Je jedno či to bude dnes, o rok, či o desať, stále budeme to dievča vidieť ako tú chuderu, ktorá nám prebrala priateľa, cez to že už v tej dobe môže byť vydatá a matka dvoch krásnych deti. Neurobila predsa nič zlé, kľudne sa mohla celé mesiace snažiť odolať tejto láske, my nevieme čo za tým bolo, no vedieť to ani nechceme, radšej si domyslíme tisícky dôvodov o tom aká bezcitná je a dookola súdime.