Keď zraniteľnosť nie je slabosť: O mužovi, ktorý neberie, ale dáva priestor

Zvykla som si držať všetkých od tela. Cudzie dotyky vo mne odjakživa vyvolávali strach. Nie preto, že by som netúžila po blízkosti, ale preto, že som sa bála, či mi nebude znovu ublížené. Rokmi som si okolo seba postavila hranice také pevné, že sa stali mojou neoddeliteľnou súčasťou.

Skrývala som za nimi všetko, čo som považovala za príliš krehké na to, aby niekto videl moje pochybnosti, únavu, vlastné jazvy aj tichý pocit, že možno som nikdy nebola dosť dobrá na to, aby ma niekto naozaj miloval.

Často som mala pocit, že ostatní ľudia vedia milovať jednoduchšie než ja. Že je vo mne niečo pokazené, a tak som si zvykla byť sama. Bezpečne uzavretá vo vlastnom svete, kde síce nebolo veľa nehy, ale aspoň tam nebolo sklamanie.

Ak máš príbeh, skúsenosť alebo názor, o ktorom by podľa teba mali vedieť aj ďalšie ženy, pošli nám svoj text do rubriky Z-Blog. Článok by mal mať minimálne 500 slov a poslať ho môžeš na e-mail [email protected].

zdroj: Pexels/Victoria Strelka_ph

Tichý príchod oporného múru

Roky plynuli v tichu, v ktorom sa moje myšlienky miešali s pocitom zlyhania. Prestávala som veriť, že by som raz mohla cítiť niečo pokojné, normálne, nezištné. A potom sa objavil on.

Objavil sa potichu, akoby neprišiel z vonkajšieho sveta, ale z miesta, ktoré som v sebe dávno hľadala. Nevynikal krásou, ktorá zastaví miestnosť, ani nebol tým typom muža, ktorý potrebuje egoisticky rozťahovať krídla, aby si dokazoval vlastnú hodnotu.

Bol ako tichý oporný múr, pevný, pokojný a prítomný. Taký, o ktorého sa človek môže oprieť bez strachu, že sa pod ním rozsype.

zdroj: Pexels/Dmitriy Ganin

Bez potreby vlastniť

Čím viac som s ním trávila čas, tým viac som si začala uvedomovať, že je medzi nami niečo, čo nemá slová. Možno to bolo tým, že sa na mňa pozeral spôsobom, akým sa ľudia pozerajú na more v noci. Bez potreby vlastniť ho, len v tichom obdive jeho hĺbky.

Nechcel ma meniť, opravovať ani zachraňovať. Len ma počúval. V jeho prítomnosti som nemusela hrať žiadnu rolu. Nemusela som byť krajšia, múdrejšia ani veselšia, než som sa práve cítila. Stačilo, že som bola.

zdroj: Pexels/Edward Eyer

Priestor, v ktorom sa dá dýchať

Zvykli sme sedávať celé hodiny v jeho aute, zatvorení medzi nocou a svetlami prázdnych ulíc, a rozprávali sme sa až do rána. Bez veľkých gest, bez bozku na rozlúčku. Netlačil na mňa.

Ľudia si často pletú blízkosť s nárokom, myslia si, že keď si ich pustíš bližšie, automaticky získajú právo na všetky tvoje odpovede. On si však nič nevynucoval. Nesnažil sa vstupovať do miest v mojej duši, ktoré som ešte nebola pripravená otvoriť. Doprial mi priestor, v ktorom som si mohla utriediť myšlienky a byť sama sebou.

zdroj: Pexels/Taryn Elliott

Prijatie v tichu

A možno práve preto som pri ňom po prvýkrát necítila potrebu utekať. Nebál sa ani môjho ticha, ani môjho chaosu. Nevyžadoval od mňa ľahkosť v dňoch, keď som pociťovala ťažobu.

Boli chvíle, keď sme vedľa seba sedeli úplne potichu a medzi nami sa aj tak odohrávalo viac. V tých tichách nebolo napätie, bolo v nich prijatie. On chápal, že niektoré duše sa liečia osamote, aj keď túžia po blízkosti.

Priateľstvo, ktoré zachraňuje

Bol mi priateľom v tom najčistejšom význame slova. Nie človekom, ktorý si cez blízkosť niečo dokazoval, ale človekom, ktorý pri mne jednoducho stál. Bez nároku, bez skrytých hier.

Postupne som si uvedomovala, aké vzácne je stretnúť niekoho, kto neberie tvoju zraniteľnosť ako slabosť. A možno nie všetky hlboké spojenia musia niesť meno lásky. Niektoré prichádzajú do života ako tiché priateľstvo, ktoré človeka zachráni tým, že mu dovolí na chvíľu prestať byť silný.

Autorka: elyshka