Dieťa volá mamu, hoci otec sedí vedľa: Kto nosí v hlave celú domácnosť?

Dieťa potrebuje nájsť tričko, nevie, kedy má krúžok, alebo sa chce zdôveriť – a automaticky zavolá mamu, hoci otec sedí hneď vedľa. Výskum publikovaný na webe PubMed medzi 322 matkami malých detí ukázal, že na ženy pripadala väčšia časť plánovania a predvídania domácich potrieb než samotného vykonávania úloh.

Ďalšia štúdia z PubMed na 393 matkách zistila, že väčšina z nich sama niesla zodpovednosť za rodinné rozvrhy a udržiavanie chodu domácnosti. Práve preto sa mama môže stať človekom, ktorý „vie všetko“ – a ku ktorému sa rodina automaticky obracia.

Opýtali sme sa aj našich čitateliek na ich príbehy, keďže táto téma je zrejme v každej rodine varená-pečená.

Nejde pritom iba o to, kto dieťa častejšie oblieka alebo mu pripravuje raňajky. Dôležité je aj to, kto si pamätá termíny, sleduje zásoby, myslí niekoľko krokov dopredu a dokáže okamžite odpovedať na otázku, kde sa čo nachádza. Mama sa tak môže postupne stať akýmsi rodinným informačným centrom.

Mama vie, kde je stratená ponožka aj obľúbený hrnček

Predstav si, že celá rodina sedí v obývačke. Otec je pri dieťati, mama na opačnom konci miestnosti. Dieťa napriek tomu zakričí: „Mami, kde mám mikinu?“ Nerobí to nevyhnutne preto, že by otca odmietalo. Pravdepodobne sa už naučilo, kto mu v podobnej situácii najrýchlejšie poskytne odpoveď.

„Manžel sedel hneď vedľa syna, ale ten cez celú izbu volal na mňa, či mu otvorím fľašu. Keď som mu povedala, že mu ju môže otvoriť ocko, že je silnejší, pozrel sa na mňa, akoby mu to vôbec nedošlo,“ opisuje mama Lucia.

Ak mama zvyčajne odpovie, hneď vstane a problém vyrieši, tento vzorec sa ďalej upevňuje. Často automaticky zareaguje ešte skôr, než dostane otec príležitosť zapojiť sa.

Pomáhať nestačí, dôležité je prevziať zodpovednosť

Otec môže doma robiť množstvo vecí, no mama napriek tomu zostáva osobou, ktorá ich musí naplánovať. Partner dieťa okúpe, ale najskôr sa spýta, kde je uterák, ktoré pyžamo má pripraviť a či mu má umyť vlasy. Úlohu vykoná, no premýšľanie a rozhodovanie zostáva na matke.

zdroj: Unsplash/Jessica Rockowitz

„Partner sa deťom venuje a naozaj sa snaží. Niekedy mám však pocit, že som jeho navigácia. Kým ich vypraví vonku, päťkrát sa ma spýta, čo im má obliecť, kam som dala rukavice a čo majú mať v taške,“ znie skúsenosť Márie. Nie nadarmo sa aj hovorí, že otec je hlava rodiny, ale mama je krk, ktorý ňou točí.

Rozdiel teda môže byť medzi „pomôžem ti s deťmi“ a „preberám túto časť starostlivosti“. V druhom prípade si rodič sám všimne, čo treba urobiť, naplánuje to a dotiahne do konca.

Deti môžu hľadať aj emocionálne bezpečie

Volanie mamy sa nemusí týkať iba praktických potrieb. Ak práve ona najčastejšie upokojuje plač, rozpráva sa s dieťaťom o pocitoch a všimne si, že niečo nie je v poriadku, dieťa si ju môže začať spájať s útechou a bezpečím.

„Keď dcéra spadne, automaticky beží ku mne. Ocko ju môže držať na rukách, ale ona sa naťahuje mojím smerom. Niekedy ma to hreje pri srdci, inokedy som už taká unavená, že by som potrebovala, aby ju dokázal upokojiť aj niekto iný,“ hovorí mama Zuzana.

zdroj: Pexels/Vika Glitter

Neznamená to, že dieťa otca nemá rado. Skôr opakuje cestu, ktorá mu v minulosti najčastejšie priniesla riešenie.

Rodinný vzorec sa dá postupne zmeniť

Pomôcť môže, keď otec prevezme celú konkrétnu oblasť – napríklad prípravu na krúžok, večernú rutinu alebo komunikáciu so škôlkou. Mama mu pritom nemusí stáť za chrbtom a rozdávať pokyny.

Keď dieťa opäť zavolá mamu, môže ho pokojne nasmerovať: „Dnes ti s tým pomôže ocko.“ Dôležité je nevyriešiť problém okamžite namiesto neho, hoci by to bolo rýchlejšie. Dieťa aj druhý rodič potrebujú priestor vytvoriť si vlastný spôsob fungovania.

Cieľom nie je prestať byť pre dieťa dôležitou osobou. Mama však nemusí byť jediným človekom, ktorý pozná všetky odpovede, rieši každú drobnosť a neustále zostáva v pohotovosti. Keď sa zodpovednosť rozdelí už pri plánovaní, postupne sa môže zmeniť aj prvé slovo, ktoré sa ozve z vedľajšej izby.

Zdroj: PubMed, PubMed