Photo by Thomas Lambert on Unsplash

Zajtrajšok bude iný. Bude krajší. A vieš prečo? Začnem žiť.  

Nechaj ma ti to vysvetliť, drahá moja. Predtým, než mi prišiel do života on, užívala som si každú sekundu, ktorá mi bola dopriata, aj keď moja duša bola smutná. S ním to bolo to najkrajšie obdobie. Nespoznávalo ma okolie a popravde, ani ja som sa nespoznávala. Duša sa usmievala, ja som doslova žiarila. Avšak niektoré veci sú neprekonateľné a ty situáciu len akceptuješ. Ale je to v poriadku. Aj keď treba na to čas.

Mala som v pláne hovoriť o tom, ako som bojovala so stratou najmilovanejšej osoby. A smerovať tento článok jednej konkrétnej osobe. A potom som si povedala: prečo? Bolo by to správne? S odstupom času si myslím presný opak. Nehovorím, že on tu nebude spomenutý. Bude. Ale hlavne bude to o mne a o tebe. Pretože síce ukazuješ svetu šťastnú tvár – opak je pravdou. Ver mi. Zažívam to. A ja ti (nám) chcem pomôcť.

Bolo mi dopriaté žiť s jednou osobou 20 rokov a ona náhle odišla. Áno, zlomilo ma to – ale o tom inokedy. Za posledné 3 mesiace som mala toľkokrát vyťukané jej číslo, keď som jej s plačom chcela volať. Ona bola osoba, ktorá si ma vypočula a vedela mi poradiť. A teraz som na to ostala sama. Sama som si musela prejsť bolesťou zo straty dvoch ľudí. Ona a on. 

Áno, áno. Nechcela som existovať bez nich. Teda, lepšie povedané, nevedela som, ako to bez nich zvládnem. Pretože vždy, keď sa niečo udialo, oni boli prví čo o tom vedeli. Začala som pociťovať obrovskú úzkosť a paniku. Nevedela som sa normálne nadýchnuť a zúfalo som vymýšľala všetko možné, len aby som zaneprázdnila hlavu. Tá bolesť bola neznesiteľná. Veľakrát som kričala do vankúša a modlila sa nech to skončí. Avšak s odstupom času som si uvedomila, akú silnú osobnosť to zo mňa spravilo.

Tá bolesť neskončila. A úprimne? Myslím si, že ani neskončí. Len sa s ňou naučím žiť. Boli to pre mňa a moju psychiku neskutočne ťažké mesiace, ale zvládla som to. A ako? Začala som stavať seba na prvé miesto a tak sa moja hlava ukľudnila a dokonca som sa aj úprimne usmievala.

Avšak, stále nie som stotožnená s tým, čo sa stalo. Jednou vecou som si ale istá. Zajtrajšok bude iný. Musí byť, pretože už viac nechcem byť to smutné dievča, ktoré ničí seba a okolie svojimi náladami a depresiami. Zaslúžim si byť šťastná. Úprimne šťastná. Dané osoby budem stále nosiť vo svojom srdci, ale musím sa postaviť na vlastné nohy. Presne tak ako aj ty.

Chcem ti len povedať, že je normálne ak plačeš, aj keď sa správaš zúfalo. Chce to len čas, ale môžeš mi veriť, prestane to bolieť. A ako to viem? Pretože zajtrajšok bude iný. Ja budem iná. MY budeme iné.

Odporúčané články

Viac z kategórie Lifestyle