Dlho som sa nevedela rozhodnúť, ako poňať článok s názvom „Zabudnem niekedy na teba?“ Nechcela som znova vpadnúť do toho stereotypu, kedy začnem prílišnú pozornosť a energiu vkladať do niečoho, čo už dávno neplatí a do niekoho, kto už za to dávno nestojí.

Preto som sa rozhodla poňať ho po svojom. Viem, že mnohé sa so mnou v tomto článku nestotožníte, ale to je v poriadku. Sto ľudí, sto chutí …

zdroj: napoleonfour.com

 Čoraz častejšie premýšľam nad tým, prečo by som si vlastne niekoho mala hľadať ? Už od doby XY ľudia hľadajú svoju spriaznenú dušu, niekoho s kým prežijú celý život. Je to zaužívané pravidlo. Niekoho si nájsť, zamilovať sa, zosobášiť sa, mať deti, mať rodinu, mať bývanie, mať zázemie, mať dobrú prácu, mať, mať, mať… a zrazu je to všetko také, stereotypné. Ako tomu bývalo vždy.

Nechápte ma však zle, keby som si mohla dobrovoľne vybrať, aj za cenu vecí, na ktorých dnes nezáleží by som si na život vybrala dobu, kedy žili naši starí rodičia alebo rodičia. No doba sa zmenila, ľudia sa zmenili a všetko je iné.

Čoraz častejšie si kladiem otázku, načo? Pretože, ak budem sama ľudia ma budú považovať za feministku? Mimochodom toto slovo neznášam. Uvedomil si niekedy niekto, že keby muži neboli sukničkári, ženy by neboli feministky? Medzi pohlaviami si naozaj nemáme čo vyčítať!!!

Ja netúžim po nejakom „čávovi“, ktorý po mňa príde na svojom novom bavoráku tváriac sa, že je majster sveta. Rovnako netvrdím, že mi nezáleží na vzhľade. Samozrejme by som si priala spoznať chlapa s tmavými vlasmi a očami, v ktorých sa stratím. Ale …

Želala by som si, aby ma namiesto super drahej reštaurácie zobral do divadla alebo na nejakú vernisáž. Prajem si, aby sme spolu v lete len tak ležali na tráve a pozorovali tvary v oblakoch. Alebo, aby jedno z našich rande bolo niekde za hranicami Slovenska. Aby mi miesto kvetov doniesol nejakú dobrú knižku z knižnice. Chcela by som, aby ma miesto svojej super luxusnej vône omámil svojimi nekončiacimi vedomosťami. Prajem si, aby mi miesto písania na Facebooku, len tak zazvonil pri dverách, pretože sa chce porozprávať. Aby ma chytil za ruku a namiesto diskotéky ma vzal do hôr.

zdroj: napoleonfour.com

Ale … takéto veci sa dnes už nerobia. Pretože dnes je to „hanba“.

A ja sa preto pýtam, prečo by som svoj čas mala venovať internetovým zoznamkám, ktoré mi zaručujú, že tu URČITE niekoho vhodného spoznám? Vhodného na čo? Jednorázovku? Pre túto dobu tak typickú? Keď si spočítam čas, ktorý strávim na internetovej zoznamke a vydelím ho svojou túžbou po hovorení troma svetovými jazykmi, asi by som dnes mala našliapnuté na celkom dobré základy.

Keby som miesto večerov, ktoré trávim ľutovaním sa, prečítala jedno klasické dielo, bola by som sčítaná ešte viac. Keby som miesto chodenia na rande venovala čas sama sebe v posilňovni, alebo hýčkáním sa v kozmetickom salóne, bola by som s využitím času oveľa spokojnejšia.

Nebol by svet krajším miestom? Minimálne pre mňa? Takže, drahé dievčatá, ja s tým dnes končím. So sebaľútosťou a hľadaním pána Božského. Pretože ja viem, že on tam niekde je. Niekde tam bude … A dúfam, že je teraz šťastný. Pretože ja začínam byť. A dávam mu priestor. Prísť ku mne pripravený. Pretože ja sa už neuspokojím len tak s niečím.

    zdroj: napoleonfour.com

Unavuje ma žiť vo svete, kde sa vytráca slovo láska. Jasné, žeby som si niekoho chcela nájsť, ale … nebolo by to fajn? Predstava, že na to, aby ste boli šťastné nepotrebujete nikoho? Len seba a napĺňanie svojich túžob?

zdroj: pinterest.com

Takže ja som svoj článok poňala takto. Zabudnem niekedy na to, že k naplnenému životu potrebujem lásku, tak ako nám to už roky predkladá spoločnosť? Zabudnem sa niekedy zamýšľať nad tým, kde robím chybu? Alebo nad tým či k svojmu životu naozaj niekoho potrebujem? Začnem niekedy veriť tomu, že naplnený život sa dá žiť aj osamote?