Vravel si, že mi nikdy neublížiš…

Vravel si, že som dokonalá.

Vravel si, že vďaka mne si uveril na lásku na prvý pohľad.

Vravel si, že ma nikdy neopustíš.

Vravel si, že si v živote šťastnejší nebol.

Vravel si, že sme si súdení.

Vravel si, že ma miluješ.

Vravel si, že mi nikdy neublížiš …

Nemusel si to ani vysloviť a tvoj úprimný zamilovaný pohľad ťa vždy prezradil. Úsmev a sladké bozky ma len ubezpečovali, že ti záleží iba na mojom šťastí. Aby mi už nikto neublížil. Aby som bola milovaná tak, ako si zaslúžim…

Každý deň, keď som otvorila oči, vedela som, že si tu pre mňa. Prebúdzala ma správa s prianím toho najkrajšieho rána a poslal si mi milión bozkov, aby som nezabudla, že ma miluješ aj keď si tak ďaleko.

Každý večer si mi do telefónu šepkal ako sa na mňa tešíš, ako rátaš dni, kedy ma opäť budeš môcť silno objať, pobozkať ma a do očí mi povedať „Las, fest ťa milujem“.

unsplash.com

Dnešok je ale iný. Ráno začalo bez zvuku prichádzajúcej správy. Bez toho, aby mi niekto zaželal pekný deň a poslal sladké bozky. Nikto mi nepovedal, ako ma veľmi miluje.

Celý deň bol prázdny. Vliekol sa tak veľmi pomaly a ja som už len čakala na večer a verila, že príde ten moment, že sa mi ozveš… moment, keď sa vysvetlí, prečo si nevolal, prečo si nenapísal … ale neprišiel. A už ani ty.

Zo dňa na deň si na mňa zabudol. Zabudol si na všetko, čo sme prežili. Na všetko, čo si mi nasľuboval. Na všetko, čo si mi napísal a povedal. Na všetko, čo znamenalo celý môj svet.

Zo dňa na deň si ma opustil. Akoby som bola vzduch. Akoby sa nič medzi nami nestalo. Akoby som nikdy neexistovala. A slová, že ma miluješ, že mi nikdy neublížiš a nikdy ma neopustíš, zrazu stratili význam. A ja len nechápavo hľadím na mobil, slzy sa mi kotúľajú a nechápem, prečo. Prečo si mi po tom všetkom tak veľmi ublížil. Žiadne vysvetlenie, žiadne prepáč, žiadne zbohom. Jednoducho nič.

unsplash.com

Nikdy sa nevracaj do minulosti, pretože tým sa len ty sama trápiš a zabíjaš svoj drahocenný čas, ktorý môžeš venovať úplne niečomu inému a hlavne niekomu inému. Príbehy sa neopakujú, ľudia sa nemenia. Nikdy na nikoho nesmieš čakať.

Nesmieš stáť na mieste, obzerať sa a veriť, že človek, ktorý ťa nechal uprostred ničoho stáť a opustil ťa, že je ten pravý.

Nesmieš sa ubíjať tým, že budeš veriť, že sa vráti.

Človek, ktorý ti je súdení, ten ťa dobehne alebo ho stretneš na ceste kráčajúc rovnakým smerom.

Musíš ľudí nechať odísť. Ak s niekým máš byť, tak sa k tebe vráti. Ale treba si uvedomiť aj to, že ten pravý, by nikdy ani neodišiel …