A tak sa pýtam, čo sa stane zajtra?

Časom je všetko inak… Menia sa tváre, povahy, vlastnosti, okolie, čísla, miesta… Mení sa toho tak veľa a ja si na to stále zvykám. Nerada a taktiež nie veľmi jednoducho, no aj tak si zvykám.

Nechávam to len tak plynúť deň za dňom. Sledujem čo všetko sa deje, no už nedokážem nepremýšľať nad tým, čo bude ďalej. Všetko ide samé, bez môjho zasahovania a tak len dúfam, že aj tak, ako má. Nerozoberám to. Už viac nie. Predtým by ma to trápilo, no dnes už som sa s tým naučila žiť. Neriešim čo sa stane, čo a ako bude a ani už nepremýšľam čo a ako bolo. Neporovnávam kedysi a dnes. Jednoducho už sa tým viac nezaťažujem. Nechcem, ale musím… Asi nie som príliš normálna. Ale ako sa hovorí, byť normálnym nie je až taká zábava, no nie? Snažím sa si zvyknúť na to všetko, snažím sa s tým všetkým dokázať prežiť. Až príliš sa snažím… Až príliš tomu podlieham. Viem, robím to zle, ale inak to už asi nedokážem. Alebo nechcem? Možno už som sa naučila žiť takýto život, zvykla som si naň a preto iný nechcem.

Je zvláštne si zvykať na tieto veci. Tak mnohokrát používam slovo zvyk, až mám pocit, že celý môj dozaista nepochopiteľný a neobvyklý život je o zvykaní si na všetky tie zmeny, ktoré každým dňom pribúdajú. Pribúdajú až tak, že som si nestihla všimnúť, či aj niekedy nejaké odbudnú. Teraz sme boli tam a dnes sme tu. Bolo nás desiatky a dnes nás je len hŕstka. Kedysi sme boli nerozluční priatelia, no dnes sme len obyčajní známi. Chodili sme spolu každý deň von, no dnes sa už len náhodne stretávame na ulici. Zo všetkých tých „priateľov“ ostalo pár. Jeden príbeh, ale množstvo zážitkov. Je to priam bláznivé, ale aj tieto životné udalosti sú o zvyku. Niekto príde a niekto odíde. Niektoré veci sa menia a iné zas ostávajú. A tak sa pýtam samej seba, čo bude zajtra? Aj na to si zvyknem?