Stále verím, že sa jedného dňa dáme znova dokopy

Viem, že od našich spoločných chvíľ už ubehlo veľa času. Zmenil sa svet okolo nás, zmenili sme sa my. Žijeme iné životy, s inými ľuďmi. Všetko je iné, no keď večer zaspávam, premýšľam, aké by to bolo, ak by sa čosi z minulosti stalo budúcnosťou. My dvaja.

Možno som naivná, možno hlúpa, trápna či smiešna. A možno len verím, že to medzi nami bolo niečo skutočné a vzácne. Verím, že to takto skončiť nemalo. Vydali sme sa každý svojou cestou, no raz, ktovie, sa naše cesty zase spoja. Budeme znova lietať v láske, silnejší a múdrejší ako predtým. Poučili sme sa na vlastných chybách, takže to môže byť už iba lepšie.

Vlastne, ak mám byť úprimná, vôbec by mi nevadilo, ak by to medzi nami bolo tak, ako vtedy. Mala som teba a to bolo všetko, čo som k šťastiu potrebovala. Je to tak dávno, no pripadá mi to ako včera, keď si ma držal za ruku, usmieval sa na mňa a rozprával mi tie svoje príhody. Ako by to bolo len minulú noc, čo sme vedľa seba ležali. Stále cítim tvoju vôňu a moja ruka pamätá na to, aké hebké boli tvoje vlasy, keď som ti ňou po nich prešla.

View this post on Instagram

A post shared by ODZADU SK (@odzadu)

Prečo sa muselo niečo také pekné pokaziť? Myslela som si, že sa k sebe dokonale hodíme. Myslíš, že sme sa len stretli v nesprávny čas? Že ten správny nás ešte len čaká? Alebo si na mňa vari zabudol? Dúfam, že nie. Verím, že som pre teba aspoň niečo znamenala, že sa zo mňa nestala iba akási spomienka, pri ktorej vôbec nič necítiš. Nechcem veľa. Chcem len, … možno … mať nádej. Pretože iba tá mi dáva silu ráno vstať. Nádej, že jedného dňa zažijem znova tvoje objatie.

Ľudia mi hovoria, že čas moje rany zahojí a ja na teba zabudnem. No odkedy existovalo „my“, už ubehlo veľa času a na mojich citoch sa nič nezmenilo. Ak by si bol zlý človek, bolo by to ľahké. No ty si nebol. A tak budem zrejme ešte dlho zaspávať s myšlienkou na teba.