Som adoptovaná, biologických rodičov nepoznám: Bojím sa, že ma odmietnu

O tom, že som adoptovaná, viem odmalička. Moji rodičia to predo mnou nikdy netajili a vždy mi hovorili, že som bola vytúžená. Ako dieťa som to neriešila. Mama bola mama, otec bol otec a môj svet bol úplne normálny.

Lenže potom som vyrástla a začali prichádzať otázky. „Po kom máš také oči?“ „Na koho sa podobáš?“ „Máte v rodine cukrovku?“ A ja som pri každej z nich cítila to isté nepríjemné prázdno. Neviem. Jednoducho neviem.

Najdivnejšie je pozerať sa do zrkadla a nemať ani tušenie, komu patrí moja tvár. Kamarátky riešia, či majú nos po otcovi alebo úsmev po mame. Ja sa na seba pozerám a občas mám pocit, že som poskladaná z ľudí, ktorých som nikdy nevidela. Je to zvláštny pocit, akoby ti chýbala prvá kapitola vlastného života. A práve to ma niekedy zasiahne viac než čakám sama.

Najviac ma desí, že možno niekde mám súrodencov

Čím som staršia, tým viac premýšľam nad biologickou rodinou. Nie nad tým, že by som chcela inú mamu alebo otca. Chcem len vedieť, kto sú ľudia, z ktorých polovica mňa vznikla. A hlavne, či moja biologická mama mala po mne ešte ďalšie deti.

Tá predstava ma vie úplne zničiť. Čo ak mám sestru, ktorá s ňou pečie koláče, chodí na dovolenky a volá jej každý večer? Čo ak má doma rodinné fotografie, na ktorých ja chýbam? Vtedy mi hlavou prebehne otázka, ktorú nenávidím: Prečo ju áno a mňa nie?

zdroj: Magnific/freepik

Mama vie viac, než som si celé roky myslela

Raz som sa jej konečne opýtala, či pozná meno ženy, ktorá ma porodila. Na sekundu stíchla a ja som okamžite vedela, že odpoveď je áno. Povedala mi, že určité údaje máme v dokumentoch a že ak budem chcieť pátrať, pomôže mi.

Potom sa ma spýtala, či ju chcem nájsť. Rozplakala som sa ako malé dieťa. Mala som pocit, že ju zrádzam už len tým, že ma zaujíma niekto iný. Mama ma chytila za ruku a povedala: „To, že chceš vedieť, kto ťa porodil, neznamená, že som menej tvoja mama.“

zdroj: Pexels/mohsen AMERI

Najhoršia odpoveď by bola: Nechcem ťa vidieť

Odvtedy o pátraní premýšľam stále. Niekedy mám chuť otvoriť dokumenty, nájsť meno a celé to rozbehnúť za jeden večer. Potom si predstavím, že jej napíšem a príde odpoveď: „Prosím, nekontaktuj ma. Mám svoj život.“

A presne toho sa bojím najviac. Kým ju nepoznám, môžem veriť, že na mňa možno myslí, že si pamätá moje narodeniny alebo že ju to celé dodnes bolí. Keď ju nájdem, všetky moje predstavy môže zabiť jedna jediná správa.

Moji rodičia sú moja rodina a vždy budú. Ale niekde tam vonku existuje môj začiatok, o ktorom nič neviem. A čím som staršia, tým viac cítim, že raz budem musieť zistiť pravdu. Aj keby bolela viac než všetky otázky dokopy.