Slzy liečia, tak si poplač!

Už od detstva plačeme. Začalo to presne tým, keď sme prišli na svet a prvé čo z nás vyšlo boli slzy. Kto by to povedal, že sa to s nami ponesie. O tomto elemente je množstvo kníh, v ktorých ľudia popisujú, čo to vlastne je, ale týmto sa zaoberať nechcem. Skôr mi záleží na tom popísať tento jav ako pomoc.

Môžem začať s udalosťou, ktorú pozná asi každá z nás. Prvé pokarhanie. Keď si na to dnes spomeniem. Predstavujem si  seba, ako malé dievča, ktoré beží do izby, hodí sa na posteľ a nejaká vec ju mrzí. Samozrejme v tej chvíli spustím slzy a o pár minút mi začne byť lepšie a plakať už nechcem. Taktiež, keď ma niečo zamrzelo v škole, vtisli sa mi slzy do očí a chcela som byť doma.photo: pexels.com

V dospelosti tie naše pocity už viac zvládame a vieme určité emócie zadržať. No poznáme hranicu, dokedy to v sebe smieme držať? Ja osobne som asi najviac precitlivená osoba, akú moji priatelia poznajú. Jasné, že ani to nie je veľmi pozitívne, ale v niečom to je dobré. Neviem si predstaviť, že by som v sebe nejakú emóciu držala viac, ako desať minút, pretože by som vybuchla.

Stretla som sa s ľuďmi, ktorí svoje pocity potláčajú. Napríklad, keď sa stane nejaká nepríjemná udalosť, alebo sedíme v kine pri smutnom filme, alebo sa stane niečo nečakané. Sama seba sa pýtam, ako to ona vlastne zvláda. Ako to, že ja na jej mieste by som už plakala a ona tak hrdo stojí a tvári sa, ako by sa nič nestalo? Je silnejšia ako ja? Vtedy si poviem, že by som sa nad dané veci mala viac povzniesť. Ale zase na druhej strane z psychologického hľadiska to dobré nie je.

Človek nevie zadržať smútok, nevie zmeniť situácie na iné, nevie zmeniť dej filmu. Všetko čo sa deje, sa deje pre niečo. Prečo sa potom snažíme všetko toto v sebe ututlať a zadržať?photo: pexels.com

Jeden múdry človek ma naučil, že plač lieči. Keď sa ti zrúti aj celý svet pred očami a ty sa rozplačeš pomôže to. Áno, samozrejme, teraz si vravíte, že je to nezmysel. No skúste pri každej situácii, z ktorej Vám je smutno, poplakať si. Pracujem v oblasti, kde sa stretávam s ľuďmi a taktiež ma naštve zopár mojich kolegov, no keď to na mňa príde, tak sa zavriem do inej kancelárie alebo na toaletu a poplačem si. Strašne to pomáha!  O pár minút vyjdem von a je zo mňa úplne iný človek.

Nehanbi sa za slzy! Aj keď sedíš s tým krásnym chlapcom pri tom strašne uplakanom filme. Poplač si a pokojne si k tomu vezmi aj vreckovky. Nie, nebude ťa brať za slabú, skôr si možno u neho spravíš očko a bude ťa vnímať ako citlivé stvorenie, ktoré má chrániť. Zdá sa mi, že sme sa ocitli v dobe, v ktorej je zakázané mať emócie. Všetci máme byť silní ľudia, ktorých nič nezlomí. Veď nahádžte na mňa všetko, ja to vydržím. Ale prečo? Prečo sa takto správame? Mali by sme byť k sebe viac ohľaduplní, citliví a vážiť si ľudí.photo: pexels.com

Náš život nám prináša krásne, ale bohužiaľ aj nepríjemné momenty. No popravde pri obidvoch možnostiach, by sme si mali poplakať. Ukážme, že sme ľudskí a dajme najavo, čo všetko nás mrzí. Určite nikomu neuškodíme, ale pomôžeme sami sebe 🙂