Nedokážem len tak zabudnúť na dotyk tvojich pier. Ešte ti neviem dať zbohom

Keď zavriem oči, mám pocit, že sa viem mysľou preniesť do tak skutočnej spomienky, až mi to naháňa strach. Pomaly dýcham a uvedomujem si, že cítim tvoju vôňu. Akoby si znova ležal hneď vedľa mňa. Zrazu ma pohladíš po vlasoch a tvoja tvár sa približuje k tej mojej. Dotyk tvojich pier spôsobí husiu kožu na mojich rukách. Chcem sa ti pozrieť do očí. 

Tak otvorím tie svoje a zrazu si uvedomím, že si zmizol ako dym. Bola to iba spomienka, tak skutočná a pritom tak vzdialená. Už sú to dlhé mesiace, odkedy to bola realita. Viem, že by som sa mala pohnúť ďalej, ale moje srdce ma nechce pustiť vpred. A duša s hlavou mu držia stranu. Mám vôbec proti nim šancu?

Čo by som dala za ďalší dotyk tvojich pier

Viem, že ani jeden z nás nebol bez viny. I ja mám zásluhu na tom, že naša vysnívaná spoločná budúcnosť sa už nekoná. Na všetko sú predsa potrební dvaja. Aká škoda, že keď ide o návrat, som zrejme len ja tá, ktorá po ňom túži. Ty si ma od seba surovo odstrihol. Ako keď si z kože strhneš náplasť. Bolí to, no chceš to mať rýchlo za sebou. Ja to ale urobiť neviem. A tak znova zatváram oči.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by ODZADU SK (@odzadu.sk)

Ešte ti neviem dať zbohom. Nie, ešte nie som pripravená. Záležalo mi na nás dvoch viac ako tebe? Bola som viac zamilovaná, keď nedokážem ísť vpred, zatiaľ čo ty áno? Viem, že je to trochu smutné, no stále si predstavujem, že sa k sebe rozbehneme ako v romantickom filme po tom, čo pochopíme, že patríme k sebe. Netuším, či nás osud opäť spojí.

A tak mi neostáva nič iné, len žiť z tých spomienok. Neviem ich pustiť preč, stále sú pre mňa to jediné, čo mi vie vyčariť úsmev na tvári. I keď to po chvíli začne naozaj bolieť. Ale som ochotná to vytrpieť. Len dokedy …