Nájsť nový začiatok znamená pustiť koniec

„Nájdi sa,“ povedala.

Dlho som premýšľala, ako to myslela. Či mala tá veta v sebe skrytý význam alebo som sa len mala nadstaviť na GPS. Či som naozaj stratená alebo som len jemne vybočila. Premýšľala som, kde sa môžem nájsť a kde sa tak asi ľudia hľadajú.

Prvá zastávka mojej cesty s názvom „Hľadám sa“ smerovala do práce. Vrátnik ma milo pozdravil, dokonca žmurkol, a kým ma výťah odviezol na piate poschodie, rozmýšľala som, či náhodou jeho úsmev nebola moja spása na ceste hľadania sa.

Túto myšlienku som, samozrejme, hneď zahodila do pomyselného koša. Otvorila som dvere kancelárie, zapla počítač, no ani e-maily nenasvedčovali tomu, že by som sa dnes mala nájsť. Po zvyšok dňa som sa prestala hľadať a usúdila som, že toto nie je správna cesta.

Ale nevzdala som sa, hneď na druhý deň som nadšená utekala na jogu. Očarujúci čiernovlasý tréner na mňa tiež žmurkol, ale po skúsenosti s vrátnikom som vedela, že takto sa tiež nenájdem.

Hodina jogy sa neuveriteľne vliekla a ja som myslela skôr na to, aký obsah má moja chladnička, než na sústredivé sily môjho tela pri cvičení. Po hodine som sa stále nenašla, a tak som skončila v tej chladničke. Namaste.

Po pár dňoch sa jej pýtam: „Ako sa mám nájsť?“

Odpoveď nepoznala, vraj to mám vedieť sama. Trochu ma toľká zodpovednosť zaskočila, ale keďže táto doba predsa vychováva slobodné, nezávislé a sebestačné ženy, prestala som sa tomu čudovať a znova som pokračovala vo svojej ceste poznania.

Prešiel rok. Dlhý a pritom celkom krátky rok.

Hľadala som sa vo dne, v noci, v temných uličkách aj na výstavných mólach, vyhlásila som po sebe dokonca pátranie. Hľadala som sa v mužských náručiach a v ich posteliach, hľadala som samú seba aj na internete.

foto: elitedaily.com

A potom to prišlo. Naozaj neviem ako. Neviem, či bola nedeľa, či streda, či svietilo slnko alebo padal dážď. Jediné, čo si z toho poznania pamätám, je sila prítomného okamihu.

Zrazu som vedela, že som presne tam, kde mám byť, že milujem a som milovaná, a že včerajšia bolesť je moja dnešná sila. Uvedomila som si cennosť seba samej, moju podstatu a úctu k nej. V jednej sekunde som chcela bosá behať po tráve a v tej istej sekunde som mala chuť vyletieť ako slávik z klietky. Z klietky minulosti.

Lebo nájsť začiatok, znamená pustiť koniec…

thoughtcatalog.com

Dnešný svet nás núti hýbať sa rýchlo a milovať ešte rýchlejšie. Očakáva sa od nás, že budeme také i onaké, a to všetko naraz. A naplno. V tomto tisícročí sa ženy snažia byť všetkým a nakoniec sa stratia. Stratia sa v samej sebe, žijú pre svet, no prestanú žiť vo svojom vnútri. Či už žijú pre muža, ktorý ich nie je hoden alebo pre prácu, ktorá ich v noci nezohreje, príbehov, keď žena žila pre všetkých, len nie pre seba, sú tisíce.

Tieto riadky patria ženám, ktoré sa možno práve hľadajú. Aj tým, ktoré sú vnútri duše nespokojné, no nechcú to priznať. A tiež tým, ktoré sa našli, a žijú tak, ako to cítia a nie tak, ako sa od nich očakáva.
Vzdajme sa vecí, či ľudí, ktorí nás ničia. Vzdajme sa minulosti, s ktorou noc čo noc zaspávame. Vzdajme sa vety „mala by som“ a nahraďme ju vetou „chcem a prajem si“.

Ja si prajem, aby každá žena, mladšia i staršia, s veľkými stehnami či malými prsiami, bezdetná či vdova, blondína či bruneta, bola celou svojou bytosťou spokojná sama so sebou. Aby mala pocit, že to, čo robí, má význam a napĺňa ju to. Aby sa všetky ženy srdečne usmievali, bláznivo milovali a boli hrdé na to, že sú ŽENY!