Máme potrebu vlastniť, nielen veci, ale aj ľudí

Túžime po niečom… Niečom inom, nepoznanom, novom, vzrušujúcom, niekedy až protizákonnom.
Sami chceme mnohokrát niečo, čo ani nie je naše, nepatrí nám, nie je nám určené.
Len tak, z nudy, hľadáme spôsoby, výhovorky, nevieme, čo od dobroty, pritom si neuvedomujeme, že to dôležité máme. Máme rodinu, priateľov, prácu, školu, kopu materiálnych vecí, patríme niekam…

zdroj: unsplash.com

Nie vždy je to celé, úplné, ideálne. Samozrejme, dnešná doba nie je ideálna, po žiadnej stránke. Veľa z nás pochádza z rozvrátených rodín, neúplných priateľstiev, zlých pomerov alebo sme obklopení vecami, ktoré vôbec nepotrebujeme. Je ich veľa, až príliš, lenže nám príde, že toho nikdy nie je dosť.

Sme majetnícky, máme potrebu vlastniť, nielen veci, ale aj ľudí. Myslíme si, že máme na všetko právo a, že, čo si zmyslíme, to aj urobíme a musíme spraviť, pretože keby sme to nespravili,  cítili by sme sa neúplní a bez života… Je veľa ľudí, ktorí nemajú ani z polovice to, čo my ostatní. Nevlastnia dokonca ani nový telefón každý rok, nemajú auto, ani dobré podmienky na život.

A čo my s takýmito ľuďmi robíme? Ako sa k nim niekedy správame?
Bezprostredne ich šikanujeme, posmievame sa im, dokonca si z nich robíme verejne srandu. Myslíme si, nie, cítime sa tak nadradene, cítime sa živo, keď môžeme rozoberať život iných. Máme právo sa s nimi zahrávať, posudzovať ich, dokonca hodnotiť ich rozhodnutia a konanie v takej, či onakej situácií.

Toto všetko si myslíme, že môžeme, len tak, zo srandy alebo dlhej chvíle.
Stále dokola… Namiesto toho, aby sa každý pozrel sám na seba. Hodnotil svoje konanie, svoje správanie, svoje vlastnosti, ktoré sú niekedy len povrchné, neúprimné a nečestné.

zdroj: pexels.com

Skúsme sa niekedy zastaviť nad týmto vlastným konaním a posúdiť, čo tým vlastne spôsobujeme, čo spôsobujeme takýmto ľuďom, ktorým život toľko nedoprial, ale hlavne, čo tým spôsobujeme sami sebe. Oni možno nemali bohatých rodičov, ktorí im mohli kúpiť, čo im na očiach videli, ktorí mohli cestovať, tam, kde si prstom ukázali na mape, alebo len možno nemali toľké šťastie.

Mnohokrát sú však práve takýto ľudia viac lepší, krajší vo vnútri a lepší vo všetkom, na čo siahnu, než takí, čo v živote dostali všetko, bez svojho vlastného úsilia, či pričinenia.
Skúsme sa na chvíľu zamyslieť, každý jeden z nás a zvážiť, či je naše správanie a reakcie, adekvátne, či už len slovami neubližujeme, a či konáme podľa svojho vlastného svedomia a vedomia.