Človek je kolektívny tvor, a preto sa väčšinu svojho života snažíme správať správne. Rodičia nás učia slušne sa správať, vážiť si autority, podeliť sa, poprosiť, ospravedlniť sa, vážiť si starších… toto všetko je dôležité a veľmi dobré. Všetko nám však nemusí dokonale vyjsť. Zmieriš sa s tým? Občas zabúdame na seba a na to, čo je naozaj dôležité.
V detstve sa cítime ako stredobod vesmíru. Všetko v našom svete sa točí okolo nás. Rodičia nás obskakujú ako ten najväčší poklad. Potom príde v našom živote zlom a my si uvedomíme, že to tak nie je. Ak chceme mať kamarátov a byť obľúbení, musíme sa občas ovládnuť a povýšiť cudzie potreby nad vlastné. Kto má rád nafúkaných sebcov? Občas musíme byť ticho, občas musíme pomôcť iným. Lenže všetkého veľa škodí a my nesmieme zabudnúť ani na seba.
Dostaň Odzadu do svojich Google odporúčaní
Odzadu, odkaz sa otvorí v novom okneNa základnej škole som mala partiu kamarátok. Chodili sme spolu hrať basketbal, boli sme spolužiačky, chodili sme spolu po škole na kávu. Bola som predseda triedy a mala som pocit, že je všetko dokonalé. Lenže potom sa jedna z mojich „kamarátok“ rozhodla, že predseda chce byť ona. Naozaj sa konali druhé voľby a ona vyhrala. Z dvanástich dievčat ma podržala jedna kamarátka. To by nebolo to najhoršie. Dievčatá sa so mnou prestali baviť, vylúčili ma z partie. Mala som pocit, že je to iba moja chyba. Z časti určite bola, ale … Snažila som sa zmeniť a stať sa lepším človekom. Začala som sa viac zaujímať o ich životy, viac sa im venovať a neustále sa snažiť. Podarilo sa, časom sme sa stali opäť kamarátkami, možno ešte lepšími, veď sme boli deti a ja som si uvedomila, že som naozaj bola často sebecká. Aj skúsenosť, ktorá má dlhší čas bolela a trápila, mi vlastne veľmi pomohla.
