Každá jedna z nás to už zažila či dokonca práve teraz zažíva. Moment, kedy si len tak sadne, zapozerá sa do steny a z hlavy jej všetky myšlienky vyletia von. Pozerá ako bez duše do prázdna a v sebe má len pocit, že už je zo všetkého unavená. Že jej dáva život a všetky jeho nástrahy tak zabrať, až má chuť len tak si sama ľahnúť do postele, vypnúť telefón a minimálne 3 dni z domu nevyjsť von. Vieš, o čom je reč?
Hovoriť ti, že aj takéto chvíle patria k životu, to pre teba aktuálne nemá zmysel. Lenže, ak v tebe neostane ani kúsok pozitívneho myslenia, potom ti už nič iné nepomôže. Niekto má šťastie, ktoré by mu akoby padalo z neba, iný zase smolu, akoby mu ju niekto posielal z pekla. A potom sú tu ľudia, ktorí sa zasekli niekde medzi. Ich život je ako na hojdačke, ktorá sa čoraz slabšie odráža od zeme smerom nahor.
