Nestojíš jej za všetky tie slzy

Myslíš si, že to, čo si urobil je správne. Myslíš si, že tvoje správanie je opodstatnené. Myslíš si, že ju to prejde, že zabudne. Myslíš ZLE!

Drahý, čo tak prestať myslieť. Čo tak odhodlať sa, otvoriť ústa a opýtať sa jej, ako sa cíti. Nie si senzor. Nemáš ani len akú-takú predstavu o tom, čo sa odohráva v jej vnútri, čo si myslí ona, ako to všetko berie a ako je schopná sa k tomu postaviť.

Je to sebectvo. To ako svoju hlúposť a pokrytectvo zastieraš slovami nešťastná náhoda, chyba, chvíľková slabosť. Nerozumiem tomu, ako sa jej dokážeš pozerať do očí a nechať svoje ústa, aby mleli jeden väčší nonsens za druhým. Opýtala by som sa, kde máš svedomie, ale očividne si zobralo dovolenku a spolu s tvojím charakterom ležia niekde na pláži v Karibiku a srkajú drinky z kokosu.

To, že prechádzaš ťažkým obdobím nie je relevantné ospravedlnenie pre tvoje správanie. Je to rovnako smiešne ako keď povieš, že si si vedomý svojich chýb. Očividne nie si keďže si schopný postupne a zákerne podrývať pôdu pod jej nohami a nakoniec z toho všetkého ešte vykorčuľovať ako najväčšia obeť.

Ona je silná, rozumná, krásna a hlavne nezlomná. Nemusí plytvať svojim drahocenným časom na to, aby robila niečo tak zbytočné a bezcenné ako je pomsta.

Vieš snáď aj sám, čo sa hovorí: Karma je ako 69, dostaneš to, čo dáš. Hádam si nemyslíš, že zrovna teba to obíde. Ona cíti ľútosť, ktorú časom vystrieda hnev, ale ver, ak odíde aj ten, neostane po tebe ani len letmá spomienka. A v tom prichádzaš, zlomený ako slamený prút pri jemnom návale vetra, so slzami v očiach s prosbou, aby ťa vzala späť.

Nestojíš jej za všetky tie slzy, ktoré prejdú vláknami jej vankúša, nezaslúžiš si ani jednu z nich. Nezaslúžiš si, aby kvôli tebe trpela čo i len sekundu, zatiaľ čo sa ty zakrývaš cudzou perinou a paralelne si nad tým všetkým umývaš ruky a očisťuješ sa tým, že si dookola pripomínaš, že ona na to už dávno nemyslí. Že už je to za ňou, zabudla.

Nevieš nič. Svojimi bezduchými predstavami ako to ona berie si okolo pravdy ani len neprešiel. Jedného dňa sa však stoly otočia a ty pocítiš všetko. Všetku bolesť, ktorú si jej spôsobil. Vráti sa ti to, pretože celý tento systém funguje presne na takom istom princípe ako bumerang. Na to, aby sa to udialo ti nemusí nikto priať nič zlé, stačí len, aby si dostal presne to čo si sám venoval. Pocit, že nie je pre teba dosť dobrá, že je len druhou možnosťou, ktorú však nedokážeš nechať ísť, pretože ti je s ňou fajn. Ubližuješ jej tým, vieš to?

Bola tvojimi zadnými dvierkami. Žiaľ, asi si prepočul tú zákonitosť, ktorá platí odjakživa a to tú, ktorá hovorí, že nemôžeš mať otvorené oboje dvere. Začne ti prefukovať a keď sa tak stane tie tvoje zadné vrátka sa s rachotom zabuchnú. To bude moment, kedy to všetko konečne pochopíš. Raz!