Môžem sama o sebe povedať, že som dnes silnejšia ako som bola včera, predvčerom, pred rokom… Tak trochu ďakujem za to mojej rodine, ale na druhej strane by som bola radšej, ak by som sa stala silnejšou za iných okolností.

Nepochádzam z bohatej rodiny, kde by sa mi dostalo všetkého na čo si ukážem. Boli sme taký ten slovenský priemer. Byt, priemerné autíčko a raz ročne dovolenka v Chorvátsku, občas nejaký ten výlet. Jedného dňa sa začalo všetko kaziť. Výpovede v robote, málo peňazí, veľa hádok, veľa kriku a sĺz. Všetko sa riešilo pred nami deťmi alebo rovno cez nás. Odkáž otcovi, odkáž mame. Cítila som sa ako bábika na motúziku.
foto: tumblr

Všetko to začalo vtedy, keď som najviac potrebovala cítiť ich oporu. Jediné čo som cítila bol hnev, sklamanie a nespočetné množstvo sĺz na tvári. Keď som niečo potrebovala tak som si na to jednoducho musela zarobiť. Od rodičov som peniaze nedostala už veľmi dlho. Vlastne som nikdy nemala niečo ako vreckové.

Ja viem je to neuveriteľné, ale od pätnástich rokov si zarábam na seba sama. Čašníčka, hosteska, promotérka, výpomoc pri rôznych kultúrnych podujatiach, obchodná zástupkyňa, umývačka riadov, výpomoc u mobilného operátora. Toto všetko som robila kým som nedokončila strednú školu. Hneď po škole som utekala do roboty, kde som bola do večera. Víkendy u mňa boli pracovné od rána do polnoci a potom rýchlo do mesta za kamarátmi a ráno opäť do roboty. Nastali dni kedy som si musela platiť a kupovať všetko sama, veď predsa zarábam. Takto mi to teda aspoň bolo povedané. Platila som si všetko od školských potrieb, oblečenia, jedla až po úplne bežné výdavky teenegera.

Bola som unavená, nahnevaná, ale zároveň spokojná. Tým, že som bola stále v robote som mala dosť slabé výsledky v škole, ale zároveň som bola rozumovo vyššie od mojich rovesníkov. Už od prvej triedy na strednej škole som si vedela rozdeliť peniaze. Vedela som, čo je to spať tri hodiny a ráno vstávať do školy a učiť sa cez prestávky.  Vedela som, čo je to naozaj drieť v robote ako kôň a nezastaviť sa.  Jednoducho chcem len povedať, že ťažko (doslova) zarobené peniaze sa míňajú ťažšie ako tie, ktoré dostanete od rodičov.

Na jednej strane som za toto všetko vďačná, ale zároveň ma to aj mrzí. Naučilo ma to ako hospodáriť s peniazmi a v neposlednom rade som musela dospieť. Nemohla som si užívať teenegerský rozum a tváriť sa, že dospievam a všetko mi prejde. Naučila som sa zodpovednosti, dochvíľnosti, pracovitosti a naučila som si vážiť peniaze a robotu. Spoznala som veľa nových ľudí, ktorí mi zas dali nové príležitosti a skúsenosti.

Dôležité je, aby každý človek mohol byť hrdý na prácu, ktorú vykonáva.
*Lev Nikolajevič Tolstoj

foto: tumblr