Musela som si dať hudbu v slúchadlách na najvyššiu úroveň, aby prehlušila smiech a hlasy ľudí, ktorí boli okolo mňa. Už som toho mala po krk! Ľudí okolo mňa, ale hlavne ich názorov, ktoré sa absolútne nezhodovali s tými mojimi.. Pýtala som sa, aká je vo mne chyba? Nechcem aby so mnou súhlasil každý, ale naozaj sa nenájde jedna osoba, ktorá by ma dokázala pochopiť? Som naozaj tak zvláštna, že nikto nevie pochopiť čo chcem svojimi slovami povedať? A čo ak sú všetci okolo mňa len príliš leniví na to, aby sa vcítili do druhého a zamysleli sa, prečo isté veci vidí inak. Asi je naozaj jednoduchšie druhého hneď odsúdiť, dať mu najavo, že je príliš iný na to, aby ho mohli akceptovať. Len preto, že nedrží hubu a krok.foto: pinterest.com

Dúfam, že nie som jediná, ktorá máva takéto stavy.. Stačí pár dní medzi ľuďmi, s ktorými nie si tá istá krvná skupina, a ty sa začneš postupne cítiť ako keby si bola na svete jediná. Jediná, ktorá veci cíti inak. Všetci tí, čo ťa chápu, sú momentálne príliš ďaleko, a ty uveríš tomu, že pokiaľ nie si rovnaká ako oni, si vlastne tá NESPRÁVNA. Tá, pri ktorej tvorbe sa stala pravdepodobne nejaká chyba a si len nejaký trápny pokus o vtip. Spoločnosť nás presvedčuje o tom, že pokiaľ už len trochu vyčnievaš z rady si ten, ktorý by sa mal automaticky prikloniť na stranu väčšiny, resp. prikloniť sa k tomu, čo chce väčšina. Pretože by sa mohlo stať niečo “zlé”. Pokiaľ to neurobíš, mohli by na teba útočiť a ukazovať ti práve to, že si oproti prevahe slabší a nemáš šancu postaviť sa proti tomu čo už je dané. Žijeme síce v dobe, kde máme každý právo na vlastný názor, ale pokiaľ sa rozhodneš plávať proti prúdu oficiálne, ľudia majú tendenciu posudzovať a škatuľkovať. Prirodzená rôznorodosť tu proste nefunguje.foto: tumblr.com

Často sa cítim nepochopená, nenormálna, iná. Často. Ešte som na tomto svete nenašla ten môj. Občas je plný nepochopenia a sklamaní… Rada by som spoznala miesto, kde by som mohla už konečne žiť bez strachu čo mi na to povedia ostatní. Možno je problém len vo mne a vo vlastnej obmedzenosti, ale aj keď som sa mnohokrát prejavila, cítila som nepochopenie a moja sebadôvera klesala. V našom živote budú asi vždy ľudia, ktorí nám budú dávať najavo, že sme iní. Budú nám dávať najavo, že sa im nepáčime, ale bude to znamenať, že sa nepáčime celému svetu?foto: tumblr.com

Určite sa počas môjho života ešte nájdu ľudia, ktorí budú nado mnou ešte niekoľkokrát krútiť hlavou, ale myslím, že by som sa nikdy nemala hanbiť za to, kým skutočne som. Potláčanie vlastnej osobnosti prináša bolesť. Najhoršie je, že si ju v tomto prípade spôsobujeme úplne sami. A kvôli čomu, kvôli komu? Kvôli pár ľuďom, vďaka ktorým sa cítime ako blázni. Tak nech. Radšej sa budem cítiť ako šťastný podivín, ako by som mala byť nešťastnou súčasťou vašej skupiny.

Môj pocit, že sem tak úplne nepatrím neodíde asi nikdy. Taká už som. S veľa vecami okolo seba sa nezhodujem. Niektoré názory mi prídu hlúpe a nad správaním niektorých ľudí otváram ústa. Oni zas nado mnou. Takí už sme. V podstate žijeme v harmónii. Možno tu nie sme na to, aby sme patrili do tohoto sveta, ale aby sme si tu vytvorili ten vlastný, kde sa budeme cítiť bezpečne a šťastne. Domov, to je to správne slovo. Nikto nám to nebude môcť vyčítať, máme predsa na to právo. Už viac nebudem smútiť nad nepochopením a sklamaním, ktoré tam vonku čaká, pretože to už nebude tak dôležité. Budeme sa mať o čo oprieť. Budeme mať ten vlastný. Len pre mňa.

foto: tumblr.com