Záludná otázka však?
Lámali sme si s tým hlavu, kým sme boli teenagerky, no lámeme si s tým hlavu aj keď sme dospelé. A možno ešte viac. Kým v detských časoch nám úplne postačila odpoveď na otázku: „Tak budeme spolu chodiť ?“ Dnes je to omnoho komplikovanejšie. Ľudia, ktorí sa k sebe správajú ako partneri sa nazývajú kamarátmi a tí, ktorí spolu dlhodobo chodia sa nesprávajú ako partneri. Podľa čoho však dokážeme povedať, či už „sme spolu“, alebo sa pokúšame o niečo nedefinovateľné? A kedy sa môžeme oficiálne prehlásiť za zadané?
Asi ťa sklamem, ale oficiálny časový úsek ti nedá asi nik. Je to individuálne a hlavne o pocite, vás oboch. Ja sama z vlastných skúseností dokážem povedať, kedy som tušila, že z toho nič nebude, aj keď som sa snažila samú seba presviedčať, že niekam to smeruje. Svoj šiesty zmysel treba počúvať. Najprv sa s tebou podelím o svoju skúsenosť, kedy som vedela, že spolu chodíme a kedy naopak, som to chcela vedieť, no nikdy sa tak nestalo.
Stretávali sme každý týždeň. Bolo to veľmi príjemné a mala som pocit, že si naozaj dobre rozumieme. Vedeli sme sa spolu zasmiať a chémia fungovala na 100 %. Časom som však začala mať pocit, že už je najvyšší čas, aby sme si definovali, čo vlastne sme. A presne tento pocit mi prezradil, že asi nie je všetko v poriadku. Veď predsa, ak sa stretávaš s človekom, s ktorým ste sa aj zblížili, musíš vedieť, či ťa má rád a chce ťa aj ako partnerku. Otázka, čo vlastne sme, tu nie je na mieste. On sa správal veľmi neisto. V jednej chvíli mi dával najavo, že som jeho dievča, v druhej bol však odmeraný a držal si odstup. Toto chodenie – nechodenie trvalo približne rok a nakoniec z toho aj tak nič seriózne nebolo. Ani po takom dlhom čase som ho nedokázala nazvať svojim partnerom.
