Násilie vo vzťahu: Mladá mama opisuje boj o seba a syna

Volám sa Lea Cíbiková. Otehotnela som ešte počas strednej školy, krátko pred maturitou. Školu som napriek tehotenstvu dokončila a úspešne som zmaturovala. Moje dieťa bolo vysnívané a plánované.

S jeho otcom sme boli v tom čase spolu a verila som, že spolu vytvoríme rodinu. Čím viac sa však blížila zodpovednosť, tým viac sa začal partner vzďaľovať. Nakoniec som odišla zo spoločného bytu a v deviatom mesiaci tehotenstva sa vrátila k svojim rodičom.

Dostaň Odzadu do svojich Google odporúčaní

Pridať ako preferovaný zdroj Odzadu, odkaz sa otvorí v novom okne

Ak máš príbeh, skúsenosť alebo názor, o ktorom by podľa teba mali vedieť aj ďalšie ženy, pošli nám svoj text do rubriky Z-Blog. Článok by mal mať minimálne 500 slov a poslať ho môžeš na e-mail [email protected].

Prišla som domov s veľkým bruškom, bez ničoho a s pocitom, že sa začína úplne nový boj. Po všetkom, čo som si v tom období prežila, som však vedela, že teraz musím myslieť predovšetkým na svoje dieťa.

Počas tehotenstva odo mňa žiadal DNA test

Partner počas tehotenstva požadoval DNA test ešte pred narodením. Chcel, aby sa test vykonal cez plodovú vodu, pretože neveril, že dieťa je jeho. Lekári ma upozorňovali, že takýto zákrok môže byť rizikový a že existuje nebezpečenstvo pre bábätko.

Rozhodla som sa ho odmietnuť. Pre mňa bolo najdôležitejšie ochrániť svoje nenarodené dieťa. Počas tehotenstva som zároveň prežívala zdravotné problémy a musela som užívať lieky.

V tom období som sa dozvedela aj o jeho návšteve striptízového baru a ďalších veciach, ktoré ma psychicky veľmi zasiahli. Zrútila som sa. Krátko pred pôrodom som skončila v nemocnici pre falošné kontrakcie. Vtedy som už nechcela nič iné, iba aby bolo moje dieťa v poriadku.

Verila som, že narodenie syna všetko zmení

Keď sa náš syn narodil, môj partner bol pri pôrode. Verila som, že keď uvidí svoje dieťa, niečo sa v ňom zmení. Že sa v ňom prebudí láska a zodpovednosť. Myslela som si, že náš syn ho zmení. Nestalo sa tak.

Z pôrodnice som odišla domov k svojej mame, ktorá mi pomáhala. Prosila som jeho otca, aby bol s nami, aby prišiel domov a aby sme sa pokúsili fungovať ako rodina. Nemal však záujem byť s nami.

zdroj: Pexels/Danik Prihodko

Prvé dni som tak zostala so svojím bábätkom prakticky sama. Partner chodil na občasné návštevy, keď mu to čas dovolil. Namiesto toho, aby bol pri svojom synovi, sa niekedy plienky a ďalšie potreby dostávali ku mne veľmi zvláštnym spôsobom.

On alebo jeho kamaráti ich nechávali pred dverami či hádzali za bránku. Moje srdce pukalo, ale musela som zostať silná. Pre seba a predovšetkým pre svojho syna.

Prestala som sa na seba pozerať do zrkadla

Syna som dojčila a zároveň som bola pod veľkým stresom. Partner ma stresoval a tlačil na mňa spôsobom, ktorý mi veľmi komplikoval dojčenie. Počas tehotenstva som výrazne pribrala a začali aj narážky na moju postavu.

Prestala som sa na seba pozerať do zrkadla. Neznášala som svoje telo a mala som pocit, že si za všetko môžem sama. Prvý rok života môjho syna som žila u svojich rodičov.

Chodila som k jeho otcovi spolu s naším synom a práve tam sa začali veľké hádky a postupne aj fyzické útoky. Prvý fyzický útok sa stal, keď mal náš syn približne dva mesiace.

zdroj: Pexels/Helena Lopes

Prišli prvé fyzické útoky

Boli sme v aute a partner mi vtedy hovoril, že mi zničí život a že ma pripraví o dieťa, pretože som podľa neho psychicky chorá. Nasledovali ďalšie útoky.

Raz sme boli spolu na prechádzke s kočíkom a upozornila som ho, aby nefajčil elektronickú cigaretu priamo pri našom synovi. Reakciou bolo, že ma odhodil na zem. Spadla som a on jednoducho pokračoval ďalej, akoby sa nič nestalo.

Napriek tomu som sa k nemu stále vracala. Myslela som si, že si to zaslúžim. Myslela som si, že možno za všetko môže moja postava, moje správanie alebo ja sama. Domov som sa vracala s modrinami a uplakanými očami.

Pred svojimi rodičmi som všetko skrývala. Stávalo sa, že ma v noci vyhodil z domu. Niekedy bolo aj jedenásť hodín večer a ja som musela odísť s malým dieťaťom v autosedačke.

Násilie pokračovalo aj pred naším synom

Pri hádkach bol často prítomný aj náš syn. Partner mi nadával a ponižoval ma aj pred ním. Hovoril mi, že som obyčajná kurva, špina a že si zaslúžim to, čo mi robí.

Najťažší útok prišiel v čase, keď som mu nášho syna podala do rúk a chcela som odísť domov k rodičom. Dieťa mi zobral a začal s ním utekať. Prosila som ho, aby mi syna vrátil.

zdroj: Pexels/Sarah Chai

Namiesto toho som dostala údery do hlavy, zatiaľ čo náš syn bol v jeho náručí a všetko videl. Večer som skončila na pohotovosti. Lekári a lekárky ma presviedčali, aby som to oznámila polícii.

Vtedy som však mala doma svojho syna a bola som psychicky úplne vyčerpaná. Nemala som silu. O dva dni neskôr som predsa len išla na políciu a povedala som im všetko.

O dva dni neskôr som išla na políciu

Vec bola v tom čase riešená ako priestupkové konanie a dokonca som čelila aj hrozbe pokuty v súvislosti s tvrdením, že hanobím jeho meno. Ja som však hovorila o tom, čo som zažila.

Situácia pokračovala aj ďalej. Mala som pocit, že ma neustále sleduje, a často som na jeho správy reagovala. Prosila som ho, aby mi posielal peniaze na nášho syna, pretože mi skončila materská a žila som už len z rodičovského príspevku.

Potom sa úplne stiahol a svojho syna nevidel približne štyri mesiace. Počas týchto štyroch mesiacov prišla sociálka niekoľkokrát na základe anonymných oznámení, že vraj beriem drogy a týram svoje dieťa.

Tieto tvrdenia sa nepotvrdili. Bola som dokonca ochotná podstúpiť drogové testy, aby som dokázala, že sú to klamstvá. Za tie štyri mesiace som schudla približne 20 kilogramov.

zdroj: Magnific/magnific

Fungovala som prakticky iba na autopilota

Bola som bez síl. Fungovala som prakticky iba na autopilota – vstala som, postarala sa o svoje dieťa a snažila sa prežiť ďalší deň. So všetkým som sa zverila svojej kamarátke, ktorá sama videla, že jeho správanie nie je v poriadku.

Po štyroch mesiacoch sa ozval, že chce vidieť nášho syna. Najskôr som stretnutie odmietla, pretože sa oňho celé mesiace nezaujímal. Nekúpil mu nič na Vianoce ani pri iných sviatkoch.

Nakoniec som však ustúpila. Na krátky čas sa zdalo, že sa situácia zlepšila. Bola som dokonca šťastná, že už nemusím byť na všetko sama.

Myslela som si, že možno konečne budeme fungovať aspoň ako rodičia. Toto šťastie však netrvalo dlho. Začala som dostávať ešte horšie správy.

Vyhrážal sa mi, že mi vezme dieťa

Vyhrážal sa mi, že mi dieťa vezme súdnou cestou a že ma zbije tak, že budem jesť cez slamku. Opäť bolo nesmierne ťažké odísť. Tentokrát som však vedela, že musím.

Neskôr bola na mňa opäť zavolaná sociálka, tentoraz už nie anonymne. Znovu prišli a videli, že o svojho syna sa starám a že je oňho dobre postarané. Vtedy som sa definitívne rozhodla, že tento kolobeh ukončím.

zdroj: ChatGPT

Ako dvadsaťročná som si sadla za jeden stôl s právnikom a podala som návrh na súd vo veci výživného a úpravy pomerov k môjmu synovi. Po dlhom období ticha som sa rozhodla, že ho zablokujem a prestanem sa obzerať späť.

Potom mi jeho rodina oznámila, že má novú priateľku. Bola to ďalšia rana. Človek, ktorý mi dva roky ničil život, dokázal po krátkom čase pokračovať ďalej, akoby sa nič nestalo.

Pochopila som, že to nebola obyčajná hádka

Začala som sa preto svojmu mestu a ľuďom v ňom vyhýbať. Prestala som chcieť vedieť, čo kto hovorí a s kým je. Chcela som mať pokoj.

Medzitým som komunikovala s políciou aj s ďalšími orgánmi a postupne som si začala uvedomovať jednu veľmi ťažkú vec – že to, čo som zažívala, nebola obyčajná partnerská hádka. Bola som obeťou fyzického a psychického násilia.

Veci, ktoré robia tehotné ženy a netušia, že môžu uškodiť bábätku

zdroj: Freepik/cookie_studio

Dlho som si to nechcela priznať. Dnes však viem, že to nebola moja vina. Pokračujem ďalej.

Snažím sa byť pre svojho syna tou najlepšou mamou a urobiť všetko pre to, aby necítil všetku bolesť, ktorú v sebe nosím. Nechcem, aby jeho detstvo bolo poznačené tým, čo som zažila ja.

Posledné mesiace takmer nespím

Čakám na náš záverečný súd a na ďalšie kroky, ktoré nás čakajú. Posledné dva mesiace prakticky nespím normálne. Mávam zlé sny, budím sa vystrašená a niekedy už do rána nezaspím.

Sú noci, keď sa mi vracajú spomienky a všetko, čo som sa snažila pochovať, sa znovu vynára. Napriek tomu vstávam každé ráno. Kvôli svojmu synovi.

A dnes už viem, že moja najväčšia sila nie je v tom, že som nikdy nespadla. Je v tom, že som zakaždým vstala. A pri tom všetkom stojí pri mne moja rodina.